Homília - 6.11.2016

Ako je známe, v súčasnosti ľudia komunikujú najmä v elektronickej forme. A tak si píšeme maily a esemesky, úradné i osobné. Naši rodičia si odkladali niektoré listy do škatuľky, najmä tie najvzácnejšie: listy ľúbostné, listy z vojny, od rodiny v cudzine a pod. Niektoré listy významných ľudí sa opatrujú v múzeách ako cenné dokumenty národnej histórie. Po nás asi takéto stopy nezostanú. Pravda, aj elektronická pošta sa niekedy sleduje a archivuje. Žiaľ, nerobia to odosielatelia a príjemcovia sami, ale cudzie oči a uši v službe štátnych úradov alebo podnikateľských korporácií. Isté je, že svoju korešpondenciu by sme mali brať vážne. Odborníci upozorňujú, že tá elektronická vedie k povrchnosti nielen písania, ale aj myslenia. Otázku, čo s tým, si ponechajme otvorenú, nateraz mám však otázku vážnejšiu: Či naša korešpondencia môže mať aj posvätný charakter, či môže mať aj podobu Božieho oslovenia?

Možno sme si to doteraz nevšimli, ale viac ako 30% textov Nového zákona sú listy. Podľa našej viery Boh nie je len prapríčina sveta, Boh koná v dejinách, aj v tých našich malých a súkromných, ktoré sa vo forme listov stali súčasťou našej komunikácie. Kedy sa nejaký list stane nositeľom Božieho oslovenia? Podľa prvých slov dnešného úryvku z Druhého listu apoštola Pavla Solúnčanom je autor sám najprv Bohom oslovený, až potom píše a oslovuje iných. To, čo mu je adresované, nie je napísané na nejaký materiálny podklad, je vpísané do srdca. Srdce sa v Biblii chápalo ako podstata, stred človeka, ktorý môže byť priestorom, do ktorého vchádza Boh. Ako vchádza a ako sa to dá poznať? Apoštol píše, že Pán Ježiš a Boh Otec sa prejavuje tým, že nás miluje, tým, že nám dáva útechu a nádej, že nás potešuje a upevňuje. Pavol toto píše v prvej osobe množného čísla, lebo nechce zvestovať len svoju osobnú (spochybniteľnú) skúsenosť.

Vnútorné oslovenie niekým iným, ktoré sa nás dotkne v srdci, rozume či pamäti, uznáva sa najmä v umeleckej a vôbec v každej tvorivej činnosti. Zvlášť v tej umeleckej znesie sa aj niečo veľmi svojské, keďže sa to chápe ako dôsledok umelcovej výnimočnosti. V iných oblastiach narastajú vedecké požiadavky na overiteľnosť poznania či skúsenosti. V náboženstve to oslovenie či zjavenie môže byť veľmi svojské, ale musí byť aj overiteľné. Apoštol Pavol zvestoval zjavenie, že je Bohom milovaný, ako zjavenie spoločné, čo sa zasa overilo tým, že ľudia si mohli posúdiť, či sami dostali útechu a nádej, potešenie a posilnenie. Spoločne, nie iba jeden. Pavol je apoštolom (nie hocikto), lebo on najprv počul, on bol najprv oslovený i premenený Božím zjavením. Premenený až tak, že napriek ťažkostiam s tým spojenými svoju skúsenosť odovzdáva ďalej. Tým si opäť overuje, že tá skúsenosť je pravá a zachraňujúca – že naozaj nesie radosť, silu, nádej a povzbudenie. Po grécky je to v Pavlovom liste zapísané ako paraklesis, čo znamená potešenie, povzbudenie. To je základná vlastnosť Boha, ktorý nás oslovuje. Preto kresťania dali Bohu (Duchu Sv.) aj meno paraklet (potešiteľ).

Takže jestvuje takáto obohacujúca, zjavujúca skúsenosť, jestvuje v umení, vo vede, jestvuje v náboženskej viere. Ale prečo aj cez listy? Keď niekto píše list (nielen esemesku či mail), musí sa sústrediť, zvoliť určitú formu, dať tomu hlavu a pätu, a priniesť zmysluplný obsah. Niekedy ho získame až po opakovaných pokusoch, keď tie prvé skončia v koši. Keď niekto píše list, má pred sebou aj adresátov, čím text získava osobnejší rozmer. A keďže je to list, keďže je to na papieri, autor tvorí aj trvácnejší odkaz. Nemáme niekde v archíve uchované originály Pavlových listov. Máme však čosi cennejšie – stovky prepisov jeho listov. Nielen ako dôkaz, že sa čítali, ale aj ako svedectvo, že pôsobili, že ako píše apoštol, sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak, aby sme boli oslobodení od zvrátených a zlých ľudí. Pavol dodal: lebo nie všetci veria (2 Sol 3,2). Myslel na Židov z Malej Ázie, ktorí mu robili zle, priam naňho poľovali ako na odpadlíka od pravej viery. 

S tým máme azda skúsenosť aj my. Niekto sa čuduje, prečo si veriaci ľudia robia zle, prečo sa napríklad v cirkvi ubližuje tomu, kto koná a hovorí tvorivejšie, ľudskejšie, radostnejšie ako je bežný priemer. Pavol dal odpoveď: To nie sú spory medzi veriacimi. Tí, čo robia v mene náboženstva zákerne, zvrátene, zle, neveria. Pavol to celé napokon zabalil do modlitby. Napísanej modlitby. To je poučné. Keď napíšeme i premyslíme si, potom netárame, ale sami najprv počúvame: Boha i svoje srdce i ľudí, za ktorých sa modlíme.

Preto napríklad svoje kázne aj píšem. Aby som zvestoval, čím som podstatne oslovený; nie moje chvíľkové nápady či rozmary. Napísané kázne sú vlastne listy priateľom a blízkym, veriacim i hľadajúcim. Možno len dúfať, že aspoň niekedy prinášajú naozaj potešujúcu a povzbudzujúcu skúsenosť.