Homília - 2.11.2016

Jeden môj priateľ sa nedávno vrátil po dlhých rokoch v zahraničí na Slovensko. Občas sa mi ozve, napíše mail o niečom, čo ho zaujalo. Včera mi písal, ako sa mu nepáči oslava na hroboch: „Viac by sme sa mali starať o to, čo so živými, ktorí sú tu, ako sa zapodievať s hrobmi a mŕtvymi.“ Pripomenul aj Ježišove slová: Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ale ty choď, a zvestuj Božie kráľovstvo! (Lk 9,60) To, ako sa ľudia starajú o hroby na Slovensku z príležitosti sviatkov Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých zdá sa mu veľmi premrštené. Priateľova najmladšia dcéra sa narodila 2. novembra.  Priateľ napísal, ako si vtedy uvedomil, že Boh nechce, aby sme sa sústreďovali na smútok a smrť, ale na radosť a život. Dcére dali meno Eva – teda život. Keď bola malá, šiel s ňou na jej narodeniny do kostola. V kostole však v ten deň bolo smutno, pripomínala sa smrť. Bolo mu ľúto dcéry. „Cirkev by sa mala sústrediť na život a zmŕtvychvstanie. To je naša skutočná viera“, píše priateľ. „Bez zmŕtvychvstania sme iba chudáci. Veľa ľudí zomrelo za svoje ideály ako Ježiš, dokonca i ťažšou smrťou, no nik nevstal z mŕtvych. Naša viera je život a nie smrť, a nám sa treba modliť až tak, aby sme dokázali aj liečiť z chorôb a kriesiť z mŕtvych.“

Možno si povieme, že preháňa aj tento priateľ. Ale v zásade má pravdu. My, kresťania by sme mali byť v našom okolí známi tým, že sme pokojnejší a radostnejší ako priemer našej spoločnosti. Ba dokonca, že sme schopní aj liečiť a kriesiť z mŕtvych, ako napísal ten priateľ. Isté je, že kresťanstvo sa na počiatku nešírilo tým, žeby kresťania svojich spoluobčanov strašili koncom sveta, ale tým, že ohlasovali Pánov príchod. Príchod Ježiša ako pána aj nad smrťou. Ako sme si povedali v nedeľu, Pán prichádza v zápase o svet, o to, čo Ježiš nazýval Božie kráľovstvo. Bedákanie či hromženie na to, čo je vo svete zlé, nepomôže. Treba ponúkať lepší svet, lepšie vzťahy, uctiť si živých, ktorí si to zaslúžia, a nepoklonkovať tým, ktorí si to nezaslúžia. A pamiatku svojich zomrelých si pripomínať často, nielen raz v roku. Napokon, pri hroboch našich blízkych si máme oddýchnuť a zažiť pokoj, ktorý nám poskytuje sväté miesto, na ktoré sme telá našich blízkych uložili.

Ježiš v evanjeliu, ktoré sa číta pri dnešnej večernej bohoslužbe, nestraší smrťou ani nevyzýva k smútku, aj keď nám adresuje varovanie: Možno zmeškať svadbu. Zmeškať, ak nemáme svetlo. Ak ho nemáme v rukách, ani v hlave, ani v srdci. Bdieť, vnímať, mať v sebe úctu, spomienku, vieru a lásku, to je olej do nádoby, ktorá potom horí jasným svetlom. V niektorých kostoloch sa v tento deň asi naozaj prehnane smúti, možno aj straší. Často je za tým povrchná teológia o dušiach v očistci. Biblia nepozná pojem duše oddelenej od tela. Pozná však premenu ľudského života v celku, za účasti duše i tela. Podľa Biblie sa neoddeľuje duša od tela, ale oddeľovať treba život a neživot, to, čo je živé a čo mŕtve, čo je svetlo a čo temnota.

V minulosti bola v každom kostole prázdna truhla, ktorá sa používala pri omšiach za zomrelých. Po liturgickej reforme, ktorá nasledovala po II. vatikánskom koncile, sa s týmto zvykom – dávať truhlu do kostola počas sv. omše za zomrelých (čo bolo temer každý deň), skončilo. Skončilo aj používanie čiernej farby pri omšiach za zomrelých, aj pri pohreboch. Odporučila sa farba fialová ako farba nádeje. Nádeje na život, na zmŕtvychvstanie. Aby tá nádej bola skutočná, však pre jej uskutočnenie treba aj niečo urobiť, ako písal ten môj priateľ. Napr. tak, ako urobil on, keď dal dcére narodenej práve na deň pamiatky zosnulých meno Život. Alebo ešte lepšie – modliť sa, hovoriť a konať tak, že obrazne povedané, semienka života, radosti, múdrosti a nádeje budeme sadiť omnoho poctivejšie, omnoho šikovnejšie a hlbšie ako iní sadia semienka hriechu a smrti. Túto starosť o život si dnes odnesme z kostola a cintorína domov ako našu spoločnú výzvu, ako našu spoločnú úlohu.