Homília - 16.10.2016

Nad textami Svätého písma, ktoré sa dnes čítajú pri nedeľnej bohoslužbe, spomenul som si na jeden zážitok zo schôdze bratislavských kňazov. Na takýchto zasadaniach máva vždy niekto prednášku. Témou prednášky boli vtedy niektoré otázky ohľadom intímneho života kresťanských manželov, a prednášateľ zaujal tým, ako sa neodvolával na cirkevné dokumenty z čias II. vatikánskeho koncilu a temer necitoval pápežov ostatných desaťročí, zato sa hojne odvolával na vyjadrenia pápežov z konca 19. a začiatku 20. storočia. Pýtali sme sa ho, prečo necituje novšie výpovede cirkvi, a on odpovedal, že je to predsa jedno, lebo nemožno stavať výpoveď jedného pápeža proti druhému. Tým chcel obrániť svoje konzervatívne stanovisko a poprieť možnosť, že v náuke cirkvi je aj vývoj a že pod vedením Ducha Svätého prichádzame k hlbšiemu pochopeniu viery a morálky. Vtedy som sa prihlásil o slovo a povedal som asi toľko, že síce netreba stavať názory pápežov proti sebe, ale určite ich treba vykladať vždy s novým porozumením. Napokon, ak cirkev takpovediac riskuje, že kňazi nedeľu čo nedeľu nanovo vykladajú texty Svätého písma, a nebojí sa, čo z toho vznikne, naopak povieme, že kňazi hlásajú Božie slovo, tak nemôže byť žiaden problém s tým, ak vždy nanovo pochopíme, čo sa už raz v cirkvi povedalo.

Ak sa dnes pozrieme na text z Druhého listu apoštola Pavla Timotejovi, vidíme, že apoštol priam zaprisaháva svojho priateľa, ktorého poveril starosťou o cirkev v Efeze, aby Božie slovo hlásal tak, že bude hovoriť vhod i nevhod (teda bez ohľadu na to, či sa jeho reč niekomu páčiť bude alebo nebude). Ale aj tento citát z listu možno pochopiť rôzne. Poznám ľudí cirkvi, ktorí sa odvolajú na apoštola, aby ospravedlnili svoju tvrdosť a svoju neochotu zmeniť stanovisko. Veď aj apoštol odporúčal hovoriť „vhod i nevhod“!, povedia.

Takouto argumentáciou sa však nikam nedostaneme. Podobne ako v iných prípadoch, keď ide o útržky z osobných rozhovorov či rôznych textov, k porozumeniu dospejeme len vtedy, ak vnímame veci v súvislostiach. A tie sú niekedy zložité. Pri odvolaniach na Sv. písmo zvlášť platí, čo sme aj dnes počuli z Pavlovho listu: Sväté písma ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi (2 Tim 3,15). V tejto vete je viacero upozornení. Slová Písma nedávajú v prvom rade poučenie o prírode či histórii, ale na spásu, záchranu, oslobodenie človeka z nešťastia, hlúposti a hriechu. A zasa, toto poučenie sa deje skrze vieru, nie skrze samotné odvolanie sa bez viery – hoci aj na výpovede cirkvi. A ešte, je tu ďalšie kritérium: pre kresťana má ísť o vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Takže celá výzva, aby sme v cirkvi ohlasovali Božie slovo a hovorili vhod i nevhod, predpokladá vieru podľa Krista a v ňom. Ako varuje Pavol v 3. a 4. kapitole listu, túto vieru ale nemožno zameniť za rozprávky (2 Tim 3,5), ani za hranie sa na pobožných (2 Tim 4,4).

Ak čítame dnešný úryvok z listu bez riadkov, ktoré mu predchádzajú a ktoré nasledujú, zostane nám dojem všeobecnej zbožnej reči. Ak sa však pozrieme do samotného textu apoštolovho listu, vidíme, ako bol Pavol polemický a ako k tomu vyzýval aj svojho priateľa. Nastanú ťažké časy, píše Pavol (2 Tim 3,1). Ľudia budú milovať samých seba a peniaze, budú namyslení, neláskaví, neľútostní, bezohľadní... Budú sa tváriť pobožne, ale moc zbožnosti budú popierať. Naopak, všetci, ktorí chcú žiť pobožne, budú prenasledovaní, a zlí ľudia budú zvádzať a budú zvádzaní (2 Tim 3,12-13). Keď si uvedomíme, že to apoštol píše o cirkvi, nie o ľuďoch zvonku, až nás zamrazí. Zvádzači kresťanov a tváriaci sa pobožne – to naozaj nie sú ľudia zvonku. To sú ľudia spomedzi nás bez viery, ktorí nás súdia pre vieru.

Môžu byť ľudia cirkvi, ľudia, ktorí sa k nej hlásia, bez viery? Žiaľ, áno. Lebo viera je vzťah k Bohu, ľuďom i sebe, je to spôsob života podľa Ježiša a v jeho Duchu, nie – ako nám dnes pripomenul apoštol – hranie sa na pobožných a vyprávanie rozprávok. Možno si niekto povzdychne, že je to ťažko rozpoznať, ale ja si to nemyslím. Keď sa vrátim k tej prednáške, ktorú som spomínal na začiatku, pre mňa je jasné, že z viery žije ten, kto chce ľuďom pomôcť, a preto sa modlí, preto študuje, preto iných počúva, preto sa radí, aby aj kompetentne pomôcť mohol. Naopak, ten, kto obhajuje svoje tvrdé stanoviská odvolaním sa na údajne nemeniteľné učenie cirkvi, bude skôr zvádzač ako veriaci človek.

V niektorých kostoloch v Bratislave som si všimol pri novinách vyložené letáčiky, ktoré upozorňujú na 500 rokov reformácie. Na letáčikoch, ktoré vydala Bratislavská arcidiecéza, sa píše, že katolíci a evanjelici budú výročie reformácie sláviť spoločne. Už pred tromi rokmi vyšiel dokument nazvaný Od konfliktu k spoločenstvu, ktorý spolu podpísali Svetový luteránsky zväz a Pápežská rada pre jednotu kresťanov. Na záver dokumentu sa píše, že dôvody vzájomného odsúdenia viery jedných druhými zanikli a našou spoločnou úlohou je vytvárať spoločenstvo s Ježišom Kristom. On prekryje svojím odpustením nevernosti kresťanov a naše rozdiely sa stanú navzájom sa doplňujúcimi charizmami, ktoré napomôžu šírenie Božieho slova.

Ako vravel kedysi jeden politik, kde je vôľa, je aj cesta. Takže napriek všetkým negatívnym skúsenostiam máme nádej. Rozdiely medzi katolíkmi a evanjelikmi sú doplňujúcimi sa charizmami... Treba si počkať, za to sa modliť a čosi pre to aj na Slovensku urobiť, aby sme takto vyhodnotili aj rozdiely, ktoré sú medzi katolíkmi navzájom.