Homília - 9.10.2016

Pred pár dňami zomrel pán Michal Kováč, prvý prezident nášho súčasného štátu. Z príležitosti jeho úmrtia sa spomína na obdobie, keď bol vo funkcii, zvlášť na jeho veľký spor s vtedajším predsedom vlády. Podstatu toho sporu asi najlepšie vystihuje vyjadrenie, že išlo o spor medzi dvoma koncepciami štátu. Išlo o to, či budeme mať štát autoritatívny alebo demokratický, mafiánsky alebo občianskoprávny. Štát či spoločnosť zaiste vždy budú hriešne, ale vôbec nie je jedno, či sa hriechy dejú v rámci mafiánskeho alebo občianskoprávneho poriadku. Môže jestvovať spor aj medzi rôznymi koncepciami kresťanstva, viery a cirkvi? Na túto otázku musíme odpovedať áno. Spory boli a budú. Dôležité je však rozlišovať, o čo sa sporiť a za čo bojovať.

Ostatné nedele čítame pri bohoslužbe úryvky z Druhého listu apoštola Pavla Timotejovi. V tom dnešnom sme počuli, ako apoštol vyzýva Timoteja, ktorému zveril na starosť cirkev v meste Efez, aby pamätal na to, že Ježiš Kristus z Dávidovho rodu bol vzkriesený z mŕtvych podľa evanjelia – pre ktoré apoštol trpí. To pamätanie na Krista apoštol spomína v súvise s výzvou, aby bol Timotej dobrým vojakom Kristovým (2 Tim 2,3). Nasledujúce vety, ktoré znejú ako hymnus, možno tiež čítať ako súčasť výzvy bojovať: Kto s Kristom Ježišom zomrie, bude s ním žiť. Kto vytrvá, bude s ním kraľovať. Kto ho zaprie, bude sám zapretý. Kto mu však bude neverný, jemu Kristus neverný nebude. To by musel Kristus sám seba zaprieť.

Apoštol svoju výzvu začína určením témy, o ktorú treba bojovať. Je to Ježiš ako Kristus. Apoštol to bližšie dokladá troma zmienkami: Dávidov rod, vzkriesenie a evanjelium. Zmienka o Dávidom rode je adresovaná najmä kresťanom zo židovstva: Ježiš je jeden z nás, pochádza z dávidovskej tradície. Zmienka o vzkriesení ohlasuje centrálnu revolučnú ideu kresťanstva. Tie odkazy na Dávida a vzkriesenie dosvedčujú Ježiša ako Mesiáša čiže Krista. Tretí kľúčový pojem je pre apoštola evanjelium. Ono je tým, pre čo je ochotný trpieť sťa spútaný zločinec. To, čomu Pavol verí a čím je oslovený, však spútať nemožno. Radosť a silu, ktoré má apoštol z Ježiša, mu vziať nemožno. Pre zaujímavosť slovo evanjelium sa v rímskej ríši tých čias používalo na pripomenutie cisárových narodenín: Zvestuje sa vám veľká radosť, cisár Augustus má narodeniny! Pavol oproti tomu vyznáva: Zvestujem vám radosť z Ježiša, nášho brata, vzkrieseného Bohom, ktorý nám zostáva verný (aj keď sme mu my neverní).

Oplatí sa všimnúť si, o čo Pavol bojuje a kde (na akom poli bojuje). Kto by sa nazdal, že Pavol bojoval najmä s neveriacimi, pohanmi či s ľuďmi mimo cirkvi, zväčša by sa mýlil. Ako čítame v listoch Timotejovi, bojuje najmä oňho, o Timoteja: Nedaj sa pomýliť, nedaj sa znechutiť, pamätaj na Ježiša! A potom bojuje o cirkev, bojuje o kresťanstvo, aby bolo ježišovské. Toto kresťanstvo, alebo správnejšie táto radostná zvesť (evanjelium), by nebolo radosťou, by nebolo evanjeliom, ak by netešilo, neliečilo, nezachraňovalo, nezobúdzalo z mŕtvych ako Ježiš.

Niektorí priatelia, keď sa rozprávame o cirkvi, keď hovoríme o tom, čo nás trápi, najmä keď vidia, ako sa niektorým ľuďom v cirkvi nespravodlivo ubližuje, mi povedia: Ak by to ľudia na Slovensku vedeli, mnohí by prestali chodiť do kostola. Čo na to povedať? Nestačí to vyhodnotiť tak, že povieme: Nepohoršujme sa nad hriechmi veriacich, nad hriechmi kňazov... Omnoho viac treba pamätať na Ježiša. Treba bojovať, aby naša cirkev, aby naše spoločenstvo viery bolo naozaj ježišovské. Kúpil som nedávno knihu teológa Paula Zulehnera, ktorú napísal ako komentár k dokumentu pápeža Františka Amoris laetitia (Radosť lásky). Ten dokument je textom, v ktorom František zhrnul výsledky synody o rodine a načrtol riešenie problémov súčasných manželstiev. Teológ Zulehner vystihol posun v učení cirkvi za pápeža Františka názvom svojej knihy: Od zákona k tvári (Vom Gesetz zum Gesicht, Patmos Verlag, Ostfildern 2016). Cirkev, ktorá je verná Ježišovi, neponúka zákon, ale tvár, vzťah, blízkosť. Nie blízkosť obťažujúcu, nazerajúcu bezočivo do intimity človeka, ale blízkosť nápomocnú a liečivú. Pápež František rád hovorieva, že Boh, keď nám odpúšťa, nerobí to nejakým dekrétom, ale milým pohladením. Kto sa v cirkvi odvoláva na zákon namiesto na Ježiša a evanjelium, podobá sa na „esbéeskára“, ktorý ľudí prechádzajúcich cez vrátnicu upozorňuje: Aha, mám pištoľ! V zásade sme radi, ak si strážnik plní svoje povinnosti a zabezpečuje poriadok. Ak si však strážnik zakladá na tom, že on je zákon, obťažuje a zosmiešňuje sa. Ešte horšie, ak strážnik preto, že má uniformu a zbraň, zneužíva svoje postavenie.

Mocenské orgány štátu nesmú zneužívať svoje postavenie – o tom bol spor prezidenta Kováča pred 20 rokmi s vtedajším predsedom vlády. Ľudia cirkvi, my všetci spolu, zvlášť rodičia, vychovávatelia, biskupi, kňazi, nesmieme zneužívať svoje postavenie. Bojovať nemáme za zákon, ale za evanjelium čiže za radosť, ktorú nám Ježiš daroval. Niekedy musíme bojovať až tak, že sme ochotní pre túto radosť aj trpieť. A keď to robíme, keď to vládzeme, vlastne dokazujeme, že tá radosť je ozajstná, že to evanjelium je opravdivé.