Homília - 2.10.2016

V minulosti som často zažil, že prišli za mnou ľudia, ktorí si vyčítali, že majú pochybnosti vo viere. „Asi sa to na katolíka nepatrí, ale nemôžem si pomôcť“, hovorili. Dnes častejšie stretnem ľudí, ktorí viac ako z pochybností vo viere sú nešťastní z cirkvi, z toho, čo sa v cirkvi deje. „Mám pocit, akoby sa vo vašom prípade ten krčah u mňa naplnil a stávam sa pesimistom; keby ma tu nedržala rodina a blízki priatelia, už dávno žijem v zahraničí...“ – tak a podobne mi napísali v ostatných týždňoch niektorí známi.

Naše pochybnosti a sklamania majú rozličnú podobu. Niekto si nevie rady s dogmami, výpoveďami viery (napr. Boh ako Trojica, panenstvo P. Márie, zmŕtvychvstanie, život v nebi), iný sa ako Matka Tereza pred smrťou trápi s chladom okolo seba, s pocitom, že všetko je prázdne a že Boh mlčí. Problém s dogmatikou sa dá vyriešiť ľahko (lepším vzdelaním v teológii), len nesmieme naraziť na „dogmatika“. S pocitom, že Boh azda ani nie je, je to ťažšie, ale netrápi sa s tým ľahtikár, len hĺbavý a citlivý človek. Sklamanie z niekoho, niečoho v cirkvi je zasa čosi iné. Niekto povie, že nemáme veriť kvôli kňazom, ale ja poviem, že máme veriť s kňazmi a oni s nami, a keď sa s nimi nedá, máme aj bez nich, ale ľahké to nie je. Všetko so všetkým súvisí a samozrejme cirkev súvisí s vierou a jej prezentáciou.

Slová apoštola Pavla zo začiatku Druhého listu Timotejovi môžu niekomu znieť ako zápis do denníčka: Priateľu, roznecuj v sebe Boží dar, ktorý je v tebe... Ničoho sa neboj, veď si dostal Ducha sily, lásky a rozvážnosti. A nehanbi sa Krista, ani za mňa, hoci som vo väzení, a všetko si chráň pomocou vzoru, čo som ti dal, a mocou Ducha Svätého. Druhý list adresovaný priamo Timotejovi, najbližšiemu žiakovi a priateľovi apoštola Pavla, je veľmi osobný. Predpokladá sa, že ho Pavol napísal v rímskom väzení, nedlho pred smrťou (r. 67), alebo ho niekto napísal neskôr inšpirovaný Pavlom a odvolávajúc sa naňho. Keď vychádzame z tejto situácie, ľahšie pochopíme, prečo je list taký osobný a prečo je plný odporúčaní, odkazov i varovaní. Na začiatku listu apoštol pripomenul starú matku a matku Timoteja, ktoré boli pôvodne Židovky a stali sa dobrými kresťankami. Otca mal Timotej asi pohana. Potom nasleduje hlavné Pavlovo odporúčanie či výzva na Timoteja: Roznecuj Boží dar milosti! (2 Tim 1,6) Tento dar opíše apoštol kontrastne – nie je to duch bojazlivosti, ale Duch sily, lásky a rozvážnosti.

Ak som dnes v úvode začal pripomenutím pochybností vo viere a sklamaní z cirkvi, tak za apelom na Timoteja (a jeho cirkev v Efeze) možno tušiť úkaz podobných pochybností a sklamaní aj v tých prvokresťanských časoch. V tomto liste je napokon veľa konkrétnych mien ľudí, na ktorých si apoštol sťažuje, ktorí vedú v cirkvi prázdne reči, alebo apoštola v ťažkostiach opustili či výslovne ho zradili. Na druhej strane spomína viacerých, ktorí sú s ním. Dôvody na pochybnosti a sklamania boli jednoducho vždy, o to je dôležitejšia výzva roznecovať v sebe Boží dar milosti, dar sily, lásky a rozvážnosti, nie strachu a pesimizmu.

Táto výzva poukazuje na skutočnosť, že naša viera je čosi dynamické, niečo, čo máme rozvíjať. V dnešnom evanjeliu Ježiš použil prirovnanie, že viera je ako malé zrnko, ktoré, keď sa zasadí, žije a rastie. Samozrejme, čaká sa, že sa oň staráme – preto tá výzva: Roznecuj! Jeden môj priateľ rád používa obraz temer vyhasnutého ohniska, na ktorom je vrstva popola, ale pod tým popolom je stále živá pahreba, hoci sú to zdanlivo len vyhasnuté uhlíky. Tradícia je zachovanie ohňa, nie poklona popolu, cituje ten priateľ Gustava Mahlera. Začiatok našej viery celkom nevieme vysvetliť. Možno je na začiatku príklad matky a starej matky, ako to bolo u Timoteja. Ale mohol to byť aj otec, priateľ či iný človek, ktorý nás povzbudil; výnimočne niekoho naštartujú aj tie vlastné otázky a trápenia. Myslím si, že na začiatku je viera vždy ako zážitok s niečím pekným, niečím, čo sa nám páči. Nie citovo, ako keď niekto povie, že rád chodí do určitého kostola, lebo sú tam pekné obrazy. Ale tak, ako to vystihol apoštol: Máme skúsenosť ducha, máme skúsenosť toho, čo nás nesie a napĺňa; nie je to duch bojazlivosti a zhrýzania sa, ale sily, lásky a rozvážnosti. Roznecovať tohto ducha znamená vždy znova pýtať sa, ako si to zachovať, a dávať si odpoveď na otázku, čo mi dáva silu a chuť žiť, a tiež sa pýtať, kto sú moji priatelia, na koho sa môžem spoľahnúť. A najmä: Nehrabať sa v popole náboženskej tradície tak, že sa len víri prach, ale nanovo rozfúkať uhlíky, aby vzbĺkol oheň!

Pred pár rokmi zomrel jeden môj priateľ, ktorý pravidelne chodil medzi nás do tohto kostola. Na začiatku 90. rokov 20. st., keď ho rozčuľovali primitívni nacionalisti, dal si v občianskom preukaze prepísať národnosť slovenskú na ladinskú. Zistil, že príslušníkov tej menšiny žije v Európe najmenej. Povedal mi: Nechcem patriť medzi blbcov, čo sa bijú do pŕs, akí sú Slováci. Neskôr, keď sa opakovane hanbil za skutky a slová niektorých predstaviteľov cirkvi na Slovensku, žiadal si, aby ho vypísali z cirkvi. Opäť dôvodil: Nechcem patriť medzi tých blbcov. Oponoval som mu, že to nemá zmysel, že z cirkvi sa nedá vystúpiť ako z nejakého spolku, kde sa platí členské. Vtedy mi povedal: Jasné, ja predsa nejdem vystúpiť z mystického tela Kristovho. Ale nechcem, aby tí ľudia mohli tvrdiť, že hovoria aj za mňa.

Neodporúčam nasledovať príklad tohto priateľa v jeho vystupovaní z nevystupiteľného, ale odporúčam ho nasledovať v zápale za to, čo nie je hlúpe, bojazlivé a slabomyseľné, ale – ako napísal apoštol – silné, horúce a múdre. V tomto zostaňme pri sebe ako priatelia, ako ľudia, ako skutočná cirkev.