Homília - 11.9.2016

Dnes som bol pozvaný kázať do kostola Narodenia P. Márie na sídlisku Dlhé diely. Už pred rokom 1990 tu bývalo veľa ľudí, ale v celej Karlovej Vsi bol iba jeden maličký kostolík. Preto po r. 1990 boli Dlhé diely prvou lokalitou v Bratislave, kde sa začal stavať nový kostol. Stavbu poznačil nedostatok financií i neskúsenosť staviteľov. Predsa, na Dlhých dieloch vznikla živá farnosť. Miestny pán farár Štefan vždy veľmi pekne hovorí o ľuďoch, s ktorými žije v tejto farnosti. Existencia farnosti Dlhé diely je vlastne potvrdením jej zasvätenia Narodeniu P. Márie. Podobne ako v prípade P. Márie tam, kde sa temer nič neočakávalo, na sídlisku, ktorému sa vraví betónová džungľa, vznikol pekný spoločenský i duchovný život.

Na sviatok Narodenia P. Márie sa pri liturgii číta začiatok Matúšovho evanjelia. Spomína sa v ňom rodokmeň Ježiša Krista a text vrcholí správou o Ježišovom narodení. Na poslucháčov pôsobí rodokmeň s mnohými židovskými menami dosť podivne a správa o Ježišovom narodení zasa záhadne. Mária sa tu spomína len okrajovo. Hlavnou postavou, cez ktorú Boh koná, je Jozef: Jakub splodil Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš (Mt 1,16). Anjel komunikuje s Jozefom, jeho presviedča, jemu vysvetľuje, že dieťa, ktoré Mária počala, je z Ducha Svätého: Boh bude s nami v tomto dieťati. Chce sa tu vlastne povedať, že Mária je súčasťou Božieho konania v dejinách, lebo Boh koná v našich životoch, mení naše životy, a to zväčša veľmi prekvapujúco.

V tejto súvislosti sa patrí položiť otázku: Ako v mojich dejinách, v mojom živote, koná Boh? Pri odpovedi si za pomocníka vezmem apoštola Pavla. Z textu Prvého listu apoštola Pavla Timotejovi (24. nedeľa cez rok) sa dozvedáme, že Pavol o sebe hovoril veľmi sebavedome, keď napísal: Kristus ma uznal za verného, ale zároveň aj veľmi príkre, keď dodal: ...hoci som bol rúhač, prenasledovateľ a násilník. Pavol uvádza aj dôvod, prečo sa zmenil: Nadmieru sa rozhojnila milosť Pána s vierou a láskou. Akoby na potvrdenie dodal: Toto slovo je úplne isté, lebo Kristus prišiel na svet zachraňovať hriešnikov ako som ja.

Odborníci na biblické texty podnes diskutujú, či Pavol ten Prvý list Timotejovi naozaj napísal (pred r. 70 po Kr.),  alebo v Pavlovom mene to niekto napísal až po r. 100 po Kr. Tak či onak Pavol je tu silne prítomný cez svoj vlastný príbeh, ktorý sa mal stať povzbudením pre kresťanov z pohanstva. My si nedokážeme ani predstaviť, ako sa Pavol musel opakovane obhajovať, brániť a vysvetľovať, prečo si vôbec dovolí nazývať sa apoštolom. Aby sa Pavol obránil, zvolil taktiku seba obvinenia: Áno, ja som bol ten zlý. A potom uviedol dôvod zmeny: Nie z vlastnej sily som sa zmenil, ale nadmieru sa rozhojnila Božia milosť vo mne. My nepoznáme kultúrny kontext, v rámci ktorého sa Pavol vyjadroval. Jeho čitatelia ho však poznali. V helenisticko-židovskom prostredí vznikali v tom období poučné romány, kde sa používali podobné slovné obraty, aké použil Pavol. V tých textoch sa písalo o ľuďoch, ktorí našli vieru, hoci predtým ubližovali a urážali veriacich. Pavol použil obrazy a slovné spojenia z týchto románov, aby vysvetlil vlastnú pozíciu: Bol som zlý, a ak som sa zmenil, tak preto, že Pán mi prejavil milosrdenstvo. A to nadmieru.

Táto nadmerná veľkorysosť Božia je bezhraničná (ako veľkorysosť otca v podobenstve o márnotratnom synovi: Lk 15,11-32). Prekypuje vitalitou, milosťou a radosťou. My sme však často viac smutní ako radostní. Pochopiteľné je to pri udalostiach, ako je choroba, smrť alebo strata práce. Smútok je pochopiteľný aj vtedy, keď sa pácha hriech, keď nám niekto ubližuje. Ale smútok by mal byť neprijateľný v spojení s vierou a cirkvou. Koľkí ľudia však práve v oblasti viery, náboženstva a cirkvi zažívajú smútok a bolesť! Ktosi povedal, že je to preto, lebo od viery a cirkvi veľa očakávame, a to sa nám vraj nemôže splniť. S takouto skepsou nesúhlasím. Naopak, práve v oblasti viery a v prostredí cirkvi sa viera ako pravá má osvedčiť tým, že je radosť veriť, radosť byť veriacim. A cirkev sa má osvedčiť ako pravá tým, že v nej nájdeme spoločenstvo slobody, nádeje a radosti. Poriadok musí byť, ale poriadok nie je dôvodom na to, aby som bol v cirkvi. Poriadok v cirkvi sa ako zmysluplný má osvedčiť tým, že slúži radosti, že slúži milosrdenstvu.

V rodokmeni Ježišových predkov, zväčša hriešnych, Boh nezlomil nad tými ľuďmi palicu, ale daroval život krásnemu kvetu, Panne Márii. Z násilníka a rúhača Šavla učinil apoštola Pavla. Uprostred betónovej džungle dal vyrásť peknej farnosti. Český kňaz Marek Vácha optimisticky hovorí: Duch Svätý prerastá ako tráva asfaltom (Příběhy z jiného vesmíru, Cesta, Brno 2015). Kde v mojom živote prerástla tráva asfaltom? Kde, kedy ma premohla bezhraničná veľkorysosť Božia? Tam, kde som zažil radosť, kde som zažil pozitívnu zmenu, kde som zažil veľkorysé pochopenie a bol som obdarovaný láskou. Buďme si úplne istí, že všade tam, kde sme zažili radosť, milosrdenstvo, pochopenie a obdarovanie láskou, koná Boh. Presne tam je pravá viera a pravá cirkev. A nikdy nikomu nedovoľme, aby nás o túto skúsenosť obral!