Homília - 4.9.2016

V ostatných mesiacoch som viackrát dostal od niektorých ľudí tzv. dobrú radu: Keď si sa vyjadroval, písal, kritizoval, mohol si vopred vedieť, čo ťa čaká. Nuž, mohol i nemohol, ale nikdy som nerozmýšľam, čo bude, keď... Taký som bol pred 5 i pred 26 rokmi (keď som prišiel do Devínskej Novej Vsi), aj pred 41 rokmi. Keď som nastúpil na svoje prvé miesto, bolo to v topoľčianskom okrese vo farnosti Preseľany. Tam bol zhodou okolností farárom prastrýko nášho nového farára Andreja. Rok pred mojím svätením za kňaza som mal dramatický, úrady sa snažili, aby sme neboli vysvätení. Po skončení vysokej školy sme nedostali diplom na nejakej slávnosti, ale hodili nám indexy s pečiatkou o ukončení štúdia v jedálni na stôl. Niektorých z nás nechceli zamestnať, mne dali prvé miesto asi po štvrťroku. Môj prvý šéf, pán farár v Preseľanoch, ma povzbudzujúco privítal: Kaplánko, nič si z toho nerobte, moje najhoršie životné spomienky sú na seminár. A to nebolo za komunizmu, ale za Slovákštátu!

Mne v seminári nebolo zle. Naopak, našiel som tam dobrých priateľov, s ktorými som mal spoločné ideály. Ale predstavených seminára a školy sme brali diferencovane. Niektorých sme si vážili, iných odmietali. Najmä tých, čo sa podkladali komunistickému režimu. Vtedy sme si naivne mysleli: Tí nemúdri a neľudskí kňazi sú len tí, čo držia s komunistami. Na protest proti nim náš ročník nemal ani záverečné tablo s fotografiami. Zakázali nám totiž aj motto: Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života, a my sme uverili a spoznali, že ty si Svätý Boží (Jn 6,68-69). Vtedajší cirkevní predstavení na škole totiž aj tento citát z evanjelia pochopili ako protest proti sebe.

Naplniť vyznanie dôvery voči Kristovi obsahom je zjavne omnoho ťažšie ako sa len slovne k nemu hlásiť. Podľa dnešného čítania z Lukášovho evanjelia Ježiš postavil svojich učeníkov pred rozhodnutie, ktoré sa nazýva: všetko alebo nič. V novšom preklade do slovenčiny je to formulované až tak, že kto nemá v nenávisti najbližších príbuzných, ba aj seba, nemôže byť Ježišovým učeníkom. V evanjeliu sa táto požiadavka vyjadruje aj slovami, že kto nenesie svoj kríž, nemôže byť Ježišovým učeníkom. S tou nenávisťou voči blízkym ako podmienkou lásky k Ježišovi to neznie pekne. Asi je to problém prekladu, lebo v iných slovenských prekladoch Biblie nájdeme zrozumiteľnejšiu formuláciu: Kto prichádza za Ježišom, ale svoju rodinu a svoj život miluje viac ako jeho, nemôže byť jeho učeníkom. Zostáva otázka, čo sa tým myslí. Ježiš na vysvetlenie uviedol dva príklady: O stavbe veže a vojne, pričom dodal varovanie, aby sme sa do veci ani nepúšťali, ak nebudeme vládať svoje rozhodnutie aj dokončiť. Niekto toto varovanie môže počuť ako nabádanie k opatrnosti, ako odporúčanie ku kompromisu. To však Ježiš myslieť nemohol. Jemu predsa nešlo o kompromis, ale naopak o to radikálne – všetko alebo nič.

V 14. kap. Lukášovho evanjelia nasleduje ešte jeden príklad. Ježiš hovorí: Ak soľ stratí chuť, nehodí sa ani do zeme, ani do hnoja, len ju vyhodiť (Lk 14,34-35). Teda naša viera, naša kresťanskosť, naše nasledovanie Ježiša musí mať svoju charakteristickú chuť, musí mať svoju kvalitu. K tomu patrí, že kresťanovi je jasné, čomu dáva prednosť. Áno, malo by na nás vidieť, čo je našou najväčšou láskou. Alebo svetskejšie povedané, čo je naším najväčším životným ideálom. Tým ideálom, tou najväčšou láskou je, mal by byť, pre kresťana Ježiš Kristus. Nie v tom zmysle, aby sme sa citovo naňho upli. To on nepotrebuje a nechce. On od nás očakáva, že budeme soľou v tej jeho veci, že tú vežu, tie naše projekty, vytvoríme spolu s ním a s ním pôjdeme aj do boja. A že v polovičke z toho boja nezdupkáme.

Komu je táto výzva adresovaná? Evanjelium nespomína, že Ježiš svoju radikálnu výzvu adresoval iba úzkemu okruhu svojich učeníkov. Naopak, spomína, že sa obrátil na veľké zástupy. Jeho výzva k radikálnemu nasledovaniu je adresovaná aj nám. Všetkým nám, aby sme pochopili, že nemožno žiť len pre seba a myslieť len na seba. Včera som na sobáši hovoril dvom mladým ľuďom, z čoho vzniklo ich manželstvo. Nevzniklo na základe podpísania dokumentov, ale z ich lásky. K nej patrí radosť, porozumenie a vzájomná dôvera, ale aj spoločný ideál, ktorý bude pre nich dôležitejší, ako sú oni jeden pre druhého. V kresťanstve je to počúvanie na Krista, láska k nemu, k jeho ideálu. Ak by taký nebol, aj tá ľudská láska by sa ocitla vo vzduchoprázdne.

Spoločnosť, rodina, manželstvo, cirkevná komunita, ktorá takýto ideál nemá, pozná len s. r. o., teda spojenectvá a prepojenia s ručeným obmedzením (pokiaľ sa chránia moje, naše záujmy). Pastorálny teológ Matthias Sellmann z univerzity Bochum hovorí (J. Frank, Wie kurieren wir die Kirche, Köln 2015, 254-255.), že cirkev má ponúkať umenie ako milovať a žiť bez nátlaku a násilia. Seba však nemôže ponúkať za vzor. Aj v cirkvi sme toho postvárali až príliš veľa. O to viac nám svedčí skromnosť. A keďže vieme o svojej biede, o to je dôležitejšia naša orientácia na Ježiša. On nám pred-žil vo svojich slovách, obrazoch a modlitbách, ako je možné žiť bez násilia – z lásky. Keď žijeme z neho, žijeme zo zásob, ktoré sme dostali a sami nevytvorili. Tejto skúsenosti sa nevzdajme, ale vytrvajme v radikálnej vďačnosti a vernosti voči svojmu Ideálu.