Homília - 24.7.2016

Medzi našimi ľuďmi je bežné, že mnohí sú pokrstení, niektorí aj trochu kresťansky vychovaní, ale potom sa mnohí odcudzia viere a cirkvi. Môžeme diskutovať, nakoľko sú tomu na vine jednotlivci a nakoľko za to môže tvár našej cirkvi. Jedna nemecká spisovateľka zhodnotila svoje pocity slovami: Mladosť je dávno preč a vy odrazu vidíte, aké je trápne blížiť sa k 50-ke, a vám nič lepšie nenapadne ako to, že vás to robí smutným. Chcela by som vedieť, odkiaľ prichádzam a kam idem, a keď to neviem, aspoň by som nechcela patriť medzi idiotov. Slovo sa stalo telom... Neviem na to povedať nič, môžem len padnúť na kolená...

Veľmi podobne sa na jednom mieste Listu Kolosanom vyjadruje apoštol Pavol: Boli ste ako mŕtvi, váš život nestál za nič, navyše ste boli zaťažení dlhmi, v ktorých ste sa topili až po uši. Až raz sa stalo, že celá tá ťarcha a tie dlhy, ktoré boli proti nám, boli Bohom odstránené, doslova preškrtnuté, pribité na kríž... Keď to čítame či počujeme po prvý raz, nie je veľmi jasné, o čom je tu reč, len vnímame, že Pavol píše o význame celého nášho kresťanstva, celého nášho krstu.

Okolnosti či dôvody, prečo sa mnohí cítia smutní alebo zaťažení, sú niekedy priam triviálne. Za životný cieľ si väčšina ľudí nekladie nič vznešené. Ako povedala tá spisovateľka: Do 30, možno 40, sa žije, medzitým nejaké tie vzťahy, ale potom sa blíži 50 a ide to rýchlo, a človeku akoby nezostala iná túžba ako aspoň dobre vyzerať. Ľudia hovoria, že čas je proti nim a myslia na vlastné starnutie. Ťažko to porovnávať s ľuďmi, ktorí sa niekedy po roku 50 v 1. stor. n. l. dali v Kolosách a na okolí pokrstiť, ale určitá podobnosť tu je. Ľudia, ktorí sa v tomto pohanskom prostredí stali kresťanmi, vychádzali z predstavy, že ich život je ovládaný osudom či kozmickými silami, ktoré nazývali aj anjelmi. Keď bol Pavol vo väzení, pravdepodobne v r. 58-60 n. l. v Cézarei, navštívili ho priatelia z Kolos a sťažovali sa na nových náboženských učiteľov, ktorí tamojším kresťanom prišli mútiť hlavy. Učili akémusi gulášu, v ktorom boli židovské i pohanské prvky. Ľudia si vraj mali dávať pozor na spln mesiaca a svätiť sobotu, mali potláčať svoju telesnosť, aby mali videnia a mohli vstúpiť do kontaktu s anjelmi, čo riadia svet. Ako svoju reakciu apoštol napísal list, v ktorom život ľudí pred krstom prirovnal smrti. Použil aj zaujímavé prirovnanie z antického bankovníctva o dlžobnom úpise, ktorý bol pribitý na kríž.

Také dlžobné listiny naozaj jestvovali. Nariadenia čiže záväzky, ktoré bolo treba zaplatiť, sa po grécky nazývali dogmata, a kým neboli splatené, ako píše Pavol, svedčili proti dlžníkovi. Tieto listiny boli uchovávané na úradnom mieste a keď dlžník priniesol peniaze a dlh zaplatil, boli zrušené. Úradne sa to vykonalo tak, že zápis bol viackrát doškrtaný. Pavol tu používa vyjadrenie: bol zabitý ako Ježiš pribitý na kríži. Preto – pokračuje apoštol vo vysvetlení – nie je dôvod ďalej sa báť síl, čo údajne riadia svet, či už sú to anjeli, démoni či pozemskí boháči, nie je dôvod žiť umelým spôsobom, netešiť sa zo života a potláčať svoje telo. Samozrejme, nemáme sa podriaďovať tomu, čo je v nás hriešne, nemáme vo svojom tele žiť hriešne, ale nebojme sa byť normálne ľudskí. Žiadna tajná sila nad nami nevládne, ak sa držíme Krista – ak sme s ním preškrtli starú hlúposť a staré hriechy a uverili sme, že on za nás tie staré dlhy zaplatil.

Dôvodov na smútok máme zaiste dosť. Áno, môže to byť aj to starnutie, utekajúci čas, ale to je najmä vtedy, ak neveríme na nič lepšie, ako je naša vlastná vizáž. V súčasnosti je to dosť rozšírená predstava o šťastí – dobre vyzerať, ale zároveň je to najkratšia cesta k tomu, aby sme – ako povedala tá nemecká spisovateľka – patrili medzi idiotov. Čítal som pred pár dňami knihu od biskupa Erwina Kräutlera, pôvodom z Rakúska, ktorý asi 50 rokov prežil v Amazónii. V knihe píše o tom, ako zmeniť cirkev a svet. Na pomoc si berie vlastné skúsenosti, pôsobenie pápeža Františka a myšlienky Sv. písma. Na jednom mieste spomína, že novinári sa ho často pýtajú, z čoho bol najviac smutný a čo ho najviac potešilo. Za najhoršie skúsenosti označil stratu blízkych spolupracovníkov, mužov i žien, ktorých dali zavraždiť bohatí veľkopodnikatelia, keď sa postavili na obranu chudobných. Naopak, ako svoju najkrajšiu skúsenosť pomenoval, že brazílskym biskupom sa v r. 1987 podarilo presadiť do brazílskej ústavy, aby v nej boli zakotvené práva indiánskych národov. Potom za najkrajšie zážitky označil pravidelné stretnutia s ľuďmi zo všetkých 800 farností jeho biskupstva, s ktorými spoločne robil všetky dôležité rozhodnutia. Za svoj mimoriadny zážitok označil aj vydanie encykliky Laudato si, v ktorej sa pápež František prihlásil k ochrane prírody a domorodých národov. (Habt Mut!, Jetzt die Welt und die Kirche verändern, Innsbruck-Wien 2016, 51-56.)

Tak premýšľa a cíti človek, ktorý žije rád a múdro svoju kresťanskú vieru. Napriek zlým skúsenostiam nežije v strachu, napriek svojmu postaveniu v cirkvi nezakladá si na sebe, z kresťanstva nerobí umelý systém, ale zápasí za svet pomocou zápasu za lepšiu cirkev. Ak našou radosťou nebudú povrchné hlúposti a neprepadneme strachu o seba, budeme aj my vidieť okolo seba veľa dôvodov na radosť a tie najlepšie budú pochádzať z našej viery, z nášho života v Kristovi.