Homília - 17.7.2016

Starší ľudia si zaiste pamätajú príslovie: Hosť do domu, Boh do domu. Neviem, či mladší ľudia toto príslovie vôbec poznajú. Všetci si však môžeme položiť otázku, čo pod týmto príslovím rozumieme. Kto je vlastne hosť? Je to kamarát od susedov, ktorý si príde niečo požičať alebo sa zastaví na pohárik? Alebo sú to celkom cudzí ľudia, azda aj tí neveľmi vítaní z Blízkeho Východu a Afriky? A ako môže byť hosťom Boh? V novšom chápaní je hosťom zákazník (turista), ktorý si na dovolenke zaplatí u niekoho pobyt. Na pochopenie môže byť užitočné pripomenúť, že slovo hosť prešlo do slovanských i germánskych jazykov z latinčiny, kde znelo ako hostis. Toto slovo sa dá preložiť ako cudzinec alebo nepriateľ. Podobné latinské slovo hosticus značí, že niekto je nepriateľský.

Na začiatku Listu Kolosanom apoštol Pavol píše, že sa cíti byť povolaný ohlasovať tajomstvo skryté od vekov, čím myslí to, že Boh sa nečakane zjavil v Kristovi, aby odteraz cez neho a v ňom bol prítomný medzi ľuďmi. Z ľudovej kresťanskej tradície poznáme obrázok, ako stojí Ježiš pred dverami, klope na ne a čaká, či mu niekto otvorí. Boh v Ježišovi je takýto hosť, ktorý klope a čaká na otvorenie dverí.

Ako sa to prakticky udeje? Nejde o jednoduchú situáciu ako medzi majiteľom hotela či chaty a jeho zákazníkmi. Ako vidieť zo zmyslu slova v latinčine a tiež v ďalších európskych jazykoch hosť bol pôvodne cudzincom, ktorý nás už samotným objavením sa v našej blízkosti ohrozuje. Ako sa to stane, že hosť zmení svoj ohrozujúci význam a stane sa pre nás niekým užitočným, priateľským či obohacujúcim, dokonca pripomínajúcim samého Boha? Ak vyjdeme z vlastnej skúsenosti, priznáme si, že cudzinca sa najprv obávame. Ak sa však cudzinec prejaví ako človek, ktorého sa obávať nemusíme a ak sa s ním zblížime, zistíme, že práve preto, že je cudzincom, rozširuje naše vedomosti a možnosti, ktoré by sme bez jeho príchodu nikdy nemali. Napokon, cudzinec nemusí byť len človek z ďalekej krajiny. Cudzincami navzájom boli aj dnešní manželia či priatelia, ktorí sa kedysi nepoznali a po určitej skúsenosti sa zblížili až tak, že sa stali ľuďmi najbližšími. Čo rozhodne, že zariskujeme a otvoríme dvere a niekedy i svoje srdce cudzincovi?

Keď apoštol Pavol píše v Liste Kolosanom o tajomstve, ukrytom od vekov, myslí na to, že pohania, ktorým bolo cudzie židovské náboženstvo a boli im cudzí aj ich pohanskí bohovia, našli v sebe Krista ako svoju nádej slávy. Tým chce povedať, že dovtedy pohanskí či neveriaci ľudia neosvojili si len nejakú novú tradíciu, ale svoju hodnotu (slávu) našli v Kristovi. On, živý Boží Kristus, ich oslovil, ba priam do nich vstúpil. Z mladosti si pamätám na film Becket s Richardom Burtonom v hlavnej úlohe. Thomas Becket bol skutočná historická postava, žijúca v 12. st. (+1170). Anglický kráľ Henrich II. si ho vybral ako svojho priateľa a lorda kancelára za arcibiskupa v Canterbury, aby cez neho ovládol cirkev. Becket ho však sklamal, lebo v novej pozícii neslúžil kráľovi, ale Bohu a cirkvi. V jednej scéne filmu sa Becket pred krížom modlí a hovorí: Pane, nemal som žiadnu česť, ale potom som našiel svoju česť, keď som tvoju česť prijal za svoju. Apoštol Pavol myslel na niečo podobné, keď napísal: Je vo vás Kristus – nádej slávy (Kol 1,27). Keďže Becket v zlých veciach, ktoré kráľ robil, kráľovi neustúpil, napokon ho kráľ dal zavraždiť. Becket našiel svoju česť až tak, že už nemohol cúvnuť. Tu môžeme porozumieť apoštolovi Pavlovi, keď píše, že na svojom tele dopĺňa, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je cirkev (Kol 1,24). 

S Bohom skrze Ježiša Krista sme získali tú najkrajšiu skúsenosť, získali sme nádej slávy, našli sme svoju česť. Nie preto, aby sme nejako ulahodili svojim pocitom, ale preto aby sme si osvojili Krista a jeho uzdravujúce pôsobenie pre svet. Uverili sme, že pre túto úlohu sa oplatí aj trpieť. Nie ako tvrdohlavec, ktorý sťa baran ide za svojou osobnou predstavou, ale ako apoštol, ktorý dopĺňa, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre cirkev. Môžeme si dať otázku, čo po zjavení Božej lásky v Kristovi môže ešte chýbať. Jeden biblický teológ to vysvetlil tak, že Pavol svoje vyjadrenie o dopĺňaní utrpenia prevzal z predstavy o vojenskom ťažení, kde kráľ či vojvodca dosiahne víťazstvo, ale výsledky toho víťazstva treba na dobytom území ešte zabezpečiť. To je úloha vojakov – doplnia svojou námahou či utrpením víťazstvo svojho veliteľa.

Pri každom slávení eucharistie kňaz dvíha kalich s vínom so slovami: Toto je krv vyliata za vás, a potom to doplní výzvou: Robte to na moju pamiatku! Víno oddávna symbolizuje božské a voda ľudské. Keď dávame pár kvapiek vody do vína, chceme naznačiť, že vkladáme do Božieho zápasu o svet svoj ľudský podiel, našu malú kvapku. Nejde však len o tú kvapku, ide o zmiešanie nášho ľudského príbehu s Božím príbehom v Kristovi. Lebo prijať jeho ako vzácneho hosťa znamená nechať sa udalosťami a ľuďmi, ktorých stretávame, vytrhnúť či vyrušiť z navyknutých predstáv o sebe, o svojom šťastí za zamknutými dverami svojej existencie. Pravda, len za podmienky, že skúsime: Cez prijatie tohto človeka, tejto udalosti získavame Boha i seba, nachádzame svoju česť.