Homília - 3.7.2016

Týždeň po britskom hlasovaní o odchode Veľkej Británie z EÚ sa stále píše o následkoch, ktoré to spôsobilo. Viac-menej sa všetci komentátori zhodnú, že ľudia nevedeli správne posúdiť, o čom hlasujú a nechali sa oklamať. Kto chcel silnejšiu Britániu, hlasovaním za odchod ju oslabil. Podobné je to aj pri iných našich osobných, spoločenských, cirkevných rozhodnutiach. Často vlastnou vinou  nevieme, čo je správne. Čo nám môže pomôcť, aby sme sa lepšie rozhodovali?

Ostatné nedele sme čítali úryvky z Listu apoštola Pavla Galaťanom, v ktorom apoštol zabojoval o vieru kresťanov v Galácii. Zabojoval o to, aby išlo naozaj o vieru, o vieru v slobode, v slobode Ducha, nie o vieru podriadenú strachu z náboženského zákona, navyše nezmyselného. Dnešné Pavlove slová tvoria úplný záver jeho listu. Pavol tu hovorí: Na nič sa nehrám a ničím sa nechcem chváliť. Ak sa však niekomu zdá, že sa chválim, tak dobre, chválim sa, ale len krížom nášho Pána Ježiša Krista. Cez neho je svet pre mňa ukrižovaný a ja pre svet. Kto si zakladá na svojich náboženských a kultúrnych tradíciách, na svojom spoločenskom a majetkovom statuse, ten je mimo. Lebo záleží len na človeku ako novom stvorení.

Niekomu sa môže zdať, že apoštol hovorí príliš duchovne a nevníma realitu. Ja by som povedal, že Pavol vníma to podstatné. On nám vlastne hovorí, že podstatné nie je, nemôže byť, či som Angličan alebo Slovák, katolík alebo Žid, ale že pre kresťana je podstatou a základom Ježiš Kristus a jeho kríž. Symbol kríža tu Pavol zároveň dáva do zaujímavej súvislosti: Cez kríž je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet (Gal 6,14). Apoštol vlastne hovorí: Urobil som nad svetom kríž a svet to urobil so mnou. Inak povedané, prekrižoval som to, prečiarkol, skončil som s tým... Teda Pavol skoncoval s hodnotami, na ktorých si svet zakladá. Prečiarkol také hodnoty ako je prestíž, sláva a moc, majetok a úspech, dobré kontakty medzi vplyvnými ľuďmi a pod. Obriezku, ktorú Pavol v Liste Galaťanom kritizuje, kritizuje práve preto, že na jej základe sa Židia cítili byť viac, čosi ako príslušníci šľachtického stavu. Reakciou niektorých ľudí bolo, že zasa Pavla prečiarkol svet, aj svet jeho donedávna židovských blízkych, ktorí si naďalej zakladali na svojej výlučnosti a vyvolenosti. Poznám ľudí, dokonca zopár kňazov, ktorí sa chvália svojimi kontaktmi. Sú radi videní medzi úspešnými ľuďmi, podnikateľmi, umelcami a pod. Je zaiste správne, ak máme priateľov medzi rôznymi skupinami ľudí. Ale podstatné je, aby sme zostali sami sebou. A ak sme kresťanmi, aby sme si nezakladali na ničom inom ako na kríži Ježiša Krista. Teda na jeho spôsobe života, na jeho vnímaní, jeho Duchu, z ktorého prekrižoval svet a svet nechal, aby odpísal, prekrižoval jeho.

Keď sa stal sv. František Assiský známym medzi ľuďmi, niektorí cirkevní hodnostári si chceli robiť reklamu tým, že ho pozývali na svoje hostiny. Traduje sa, že raz ho pozval na hostinu vplyvný kardinál Ugo z Ostie, druhý človek po pápežovi. Na začiatku sa František ospravedlnil, že si musí ešte niečo zariadiť. Vyšiel von pred kardinálov palác a tam sa posadil medzi žobrákov, ktorí čakali na odrobinky z hostiny. Keď sluhovia vyniesli zvyšky jedla, naplnil si svoju misku aj František kúskami chleba a zeleniny. Potom sa vrátil do sály a ponúkal vznešených hostí. Po hostine si ho kardinál Ugo zavolal nabok a vyčítal mu, že ho zahanbil. František mu povedal: Ako by som vás mohol zahanbiť tým, že som si uctil väčšieho Pána? Boh sám miluje chudobu a ja chcem nasledovať môjho Pána, ktorý rozdal svoje bohatstvo a stal sa medzi nami chudobným. Táto udalosť sa mohla stať vtedy, keď František pravidelne cestoval do Ríma, aby vybavil povolenie pre svoje spoločenstvo. Malými provokáciami, ktoré robil, snažil sa prekonať múry odcudzenia medzi ľuďmi a prepojiť špičky spoločnosti a cirkvi s ľuďmi celkom dole.

Pápež František urobil niečo podobné pri návšteve Assisi roku 2013. Na sviatok sv. Františka 4. októbra chceli františkáni pápeža pohostiť pri slávnostne prestretom stole vo svojom kláštore. On však uprednostnil jedáleň pre chudobných blízko železničnej stanice. Tam potom jedli bratia františkáni spolu s ministrami talianskej vlády a starostom mesta jedlo chudobných: lasagne a vittelo al limone (In: N. Kuster / M. Kreidler-Kos, Der Mann der Armut, 35-36, 49.).  

Apoštol Pavol označil človeka, ktorý sa stal naozaj kresťanom, za nové stvorenie. Také stvorenie nie je náš výtvor, náš výmysel, ale Božia modelácia, Božia tvorba. Boh nás oslovuje, koná s nami a mení nás. Potom sa už nechválime tým, čím doteraz, ale prekrižujeme svet a jeho pýchu a následne znášame, že svet prekrižuje, odpíše nás. Niekedy je to veľmi ťažké. Rany a facky, ktoré pritom utŕžime, Pavol nazval Ježišovými znakmi. Ak také máme, neľakajme sa a nehanbime. Naopak, nech sa hanbí ten, kto si zakladá na sebe a svojich privilégiách. Vtipkári komentujúci dnešnú politiku vravia, že taký napokon príde o všetko ako Angličan.