Homília - 12.6.2016

Raz sme sa medzi kňazmi rozprávali o tom, s akými ľuďmi sa najviac stýkame. Jeden kolega vtedy upozornil, že Ježiš veľmi často chodil medzi farizejov. Na prvé počutie sa mi to zdalo čudné. Prečo by Ježiš rád chodil medzi farizejov, keď ho títo ľudia stále napádali a spochybňovali ho? Kto pozorne počúva alebo číta evanjeliá, však musí súhlasiť – Ježiš sa naozaj často vyskytoval medzi farizejmi. U nás je pojem farizej synonymom pre nábožného človeka, ktorý skrýva svoje skutočné zámery. Pojem farizej však pochádza z gréčtiny a doslovne znamená byť oddelený. Presným zachovávaním náboženských predpisov sa totiž farizeji oddeľovali od ostatných ľudí. Historicky vznikli v období tzv. Machabejského povstania proti pohanom (asi r. 160 pred Kr.). Odmietali politické a morálne kompromisy, preto tak dôsledne dodržiavali všetky možné náboženské tradície a predpisy. V Ježišovej dobe boli farizeji najvplyvnejšou nábožensko-politickou skupinou. Treba pokladať za pravdepodobné, že Ježiš pochádzal z rodiny, ktorá sa tiež hlásila k farizejom. Vieme, že aj apoštol Pavol bol vychovaný ako farizej. Prečo sa potom Ježiš dostával s týmito ľuďmi do konfliktov? Táto otázka nie je zaujímavá len historicky. Ak si na ňu správne odpovieme, ľahšie spoznáme, ako máme dnes konať v našej cirkvi.

Podľa dnešného textu z Lukášovho evanjelia Ježiš bol pozvaný k istému farizejovi na hostinu. Udalosť sa zdramatizovala príchodom ženy, známej v tom meste ako prostitútka. Ak nás udivuje, ako si dovolila len tak vojsť do cudzieho domu, predstavme si, ako stolujú ľudia v teplejších krajinách. Ľudia sedia na verandách a dvoroch pod stromami, temer na ulici. Stoly boli navyše inak postavené ako dnes, takže hostia pri nich skôr ležali ako sedeli. Žena, ktorú spomína evanjelium, mohla teda pomerne ľahko vojsť z ulice do domu a dostať sa k Ježišovi. Natierala Ježišovi nohy vzácnym voňavým olejom, pridávala svoje slzy a utierala ich svojimi peknými vlasmi. My takej situácii vravíme trápna. Ako sme počuli, Ježiš vytkol farizejovi Šimonovi, že sa voči nemu nezachoval podobne. Pozval ho síce na hostinu, ale v skutočnosti sa netešil. Skôr chcel Ježiša sledovať. Niektorí ľudia v našej cirkvi to dnes nazývajú monitorovanie. Takto Šimon Ježiša monitoroval, ale nohy mu neumyl, ani ho nepobozkal (po našom nepodal mu ruku), už vôbec sa neunúval uctiť si ho voňavkou, čo, zdá sa, bolo vtedy dobrým zvykom. Nevieme, čo Ježiš na záver povedal Šimonovi. Možno už nič. O tej žene však povedal krásne: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje.

Jeden priateľ mi pred týždňom po birmovke hovoril o ľuďoch, ktorí ma kritizujú, a tiež o tom, ako ma pred nimi bráni. Vraj im povedal: Karol vychádza vždy od reálneho života, potom sa pýta, ako by konal v danej situácii Ježiš, a potom, ako môžeme konať my. Bárs by mal ten priateľ pravdu! Ani mne nie je vždy ľahké vnímať skutočný život a vedieť pomôcť, aby sme sa stretli s Ježišom. Ten dnešný príbeh z Lukášovho evanjelia nám jasne ukazuje rozdiel medzi náboženským postojom, ktorý vychádza zo života a ktorý vychádza z tabuliek a predpisov. Prvý postoj reprezentuje Ježiš, druhý farizej. Ježiš priťahuje, farizej si drží odstup. Farizej sa cíti byť objektívny, veď tabuľky sú objektívne. Umožňujú jasne vytýčiť hranicu medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym. Pre Ježiša však hriech nie je jednoduchým prestúpením zákona. Hriech je podľa Ježiša stratou vzťahu, prípadne nedostatočným prejavom vzťahu k Bohu, iným ľuďom i k sebe samému. Tieto stratené vzťahy neobnoví lepšie poznanie tabuliek, ale viera. Preto sa Ježiš snaží v ľuďoch vzbudiť vieru tak, ako ju vzbudil v tej žene, o ktorej mohol povedať: Viera ťa zachránila. Ak sa pýtame, čo je táto zachraňujúca viera, tak na základe tohto príbehu môžeme povedať, že viera je vedomie, ktoré vidí ponad zákony, a potom schopnosť vnímať vzťahy. Tiež je to sila prekonať strach o seba a pripravenosť na zmenu, niekedy vyjadrená aj veľmi emotívne. Napokon ide o odvahu predrať sa pomedzi farizejov k Ježišovi, prejaviť mu lásku a prijať jeho lásku.

Včera sme niektorí z našej farnosti boli na veľkej slávnosti v Katedrále sv. Martina. Pre naše arcibiskupstvo boli vysvätení šiesti noví kňazi a štyria diakoni. Medzi nimi aj náš priateľ Tomáš, ktorý na záver predniesol peknú reč. Jedna žena, prítomná na slávnosti, mi povedala: Miestami som sa nevládala dívať na to množstvo kňazov, ktorí boli na slávnosti. Z mnohých nevychádzalo teplo, ale chlad. Možno prekvapím, keď poviem, že je to normálny stav našej cirkvi. Je normálny tak, ako bol aj pre Ježiša. Sme v rodine s ľuďmi, ktorí poznajú tabuľky. Sme v rodine s farizejmi. Nie sú to najhorší ľudia. Poznajú tabuľky, chcú ako-tak správne žiť. A poznajú aj Ježiša, pozývajú ho do domu, hoci len preto, aby ho monitorovali. A Ježiš medzi farizejov chodil, nevzdával to s nimi. Nemienil však s nimi debatovať o tabuľkách, rozprával im príbehy a šokoval ich svojím priateľstvom s hriešnicami a hriešnikmi, ktorí veľa milujú.

To je aj naša situácia. Cirkev sa vždy bude skladať z farizejov, hriešnikov a Ježišov. Záleží na každom z nás, či tých Ježišových ľudí bude dosť.