Homília - 5.5.2016

Po tieto dni mám dosť starostí. Niekedy doliehajú až tak, že ma zobudia skoro nad ránom. Také ťažšie dni a rôzne, určite i väčšie starosti, ako sú tie moje, poznajú mnohí z nás. Čo sa dá pri takých starostiach urobiť? Jedna pani lekárka mi povedala, že ľuďom by vtedy najradšej odporučila vypnúť, nech si idú oddýchnuť na nejaký ostrov v mori, ale keďže vie, že to vlastne nie je možné, hľadá prostriedky a aplikuje metódy, ktoré sú v jej kompetencii, také, čo posilňujú ľudsky organizmus. Prijaté lieky a aplikované metódy často fungujú tak, že sa síce nezbavíme svojich starostí, ale získame určité schopnosti všetko lepšie zvládať či znášať.

Dnes, na sviatok Nanebovstúpenia Pána, čítali sme zo Sv. písma začiatok knihy Skutky apoštolov. Ako naznačuje samotný názov tejto knihy Nového zákona, ide o skutky Ježišových učeníkov, apoštolov a ich ďalších spolupracovníkov, ktoré vykonali, aby boli Ježišovými svedkami od Jeruzalema až po kraj sveta (Sk 1,8). V rámci udalosti, počas ktorej dostali apoštoli toto poverenie, spomína autor textu Lukáš vystúpenie Ježiša do neba. Ten istý Lukáš je aj autorom evanjelia, z ktorého sme dnes čítali, a tam v závere tiež spomína Ježišovo vystúpenie do neba (Lk 24,51). Môžeme si všimnúť, že medzi oboma rozprávaniami, hoci sú o tom istom, sú rozdiely. V Skutkoch apoštolov sa pri Ježišovom nanebovstúpení objavia navyše dvaja muži v bielom rúchu, ktorí napomenú apoštolov, aby len tak nestáli a nehľadeli do neba.

Uvedený text možno brať ako sumár, zhrňujúcu záverečnú správu, ktorá má pomôcť vyliečiť Ježišových priaznivcov z ich pasivity, neistoty až bezradnosti. V tejto správe sa najprv spomenie, že Ježiš tým svojim priaznivcom dal úlohy a vysvetlil ich. Súčasne im dával skúsiť, že žije novým spôsobom u Boha. Dal ich nanovo dokopy ako blízke spoločenstvo a prisľúbil im, že dostanú moc Ducha Svätého. Potom sa spomenie, že ich opustil vystupujúc smerom do neba. Niekomu to môže znieť ako rozprávka, ale za týmto rozprávaním je zaujímavá skúsenosť. Taká, akú máme často aj my. Že sme niekedy príliš pritlačení k zemi, že nám to nedá ani spávať, že nevieme čo prv, a možno by sme od všetkého aj utiekli. Ak sa nám vtedy objaví niečo veľmi povzbudivé a pekné, hovorí sa na Slovensku, že sa na to dívame ako na zjavenie. Čo je pre nás takým zjavením? Dobrý človek, milujúca osoba, nečakaná pozitívna zmena, nejaký úžasný zážitok, možno aj náboženský...

Skúsme si predstaviť, že Ježiša vnímali jeho priaznivci temer ako rozprávku. Dívali sa naňho doslova ako na zjavenie. V tej poslednej fáze, poslednej udalosti zjavenia, ktoré voláme Nanebovstúpením, sa dívali naňho naozaj ako na zjavenie. Biblický text používa pritom jedno slovko: dívali sa uprene, stŕpnuto či vyjavene. Na scénu ako v antickej dráme vstúpia vtedy dvaja komentátori a tí Ježišovým učeníkom položia otázku: Prečo stojíte a dívajte sa do neba? Zjavenie Ježiša a jeho Ducha nemá nikoho vytrhnúť z reality, zo sveta, ale pomôcť vidieť ten svet, seba i svoje starosti očisteným pohľadom.

Keď sa Ježiš zjavil apoštolovi Pavlovi, tiež sa píše, že potom, ako sa dal Pavol pokrstiť, padli mu akoby klapky z očí a uvidel (Sk 9,18). Zjavenie už nebolo pred ním, ale v ňom. V skutočnej láske už vyjavene nepozeráme na nejaký krásny obraz milovanej osoby, ale sme premenení tým obrazom, on vstúpil do nás, a ten obraz sa díva z nás. Inak povedané, najlepšia medicína je, keď sa my sami staneme liekom. Najlepšie dívanie sa na Ježiša je, keď sa my sami staneme Ježišom. Po vystúpení do neba Ježiš sa vracia ako dar Ducha. Diváci už nie sú len zadivení, ale premenení. Dajme si otázku, či sme už takýmto procesom prešli – či sa z nás, možno vďačných poslucháčov a divákov, stali aj nositelia Ducha, tvorcovia novej lepšej reality.