Homília - 1.5.2016

Pred pár dňami som bol pozvaný do diskusie s jedným naším biskupom o situácii cirkvi na Slovensku. Diskusia sa konala v napätej atmosfére za veľkého záujmu verejnosti. Niektorí ocenili, že sa vôbec v slovenskej cirkvi verejne hovorilo o rozdielnych názoroch, mnohí sme však zároveň boli smutní z toho, že ku skutočnému dialógu neprišlo. Jedni obviňujú mňa a mojich priateľov, že sme priveľmi kritickí, iní zasa druhú stranu, že sa pokladá za jediného majiteľa pravdy. Rozdielne názory sú v každej spoločnosti do istej miery normálne. Súčasne každá spoločnosť, ak sa má udržať pospolu, musí mať aj niečo, na čom sa zhodnú všetci. To nemôže byť nejaká vedľajšia vec, ale niečo celkom zásadné. Čo je takým zásadným v kresťanstve a cirkvi?

Z dnešného čítania zo Skutkov apoštolov sme sa dozvedeli, že otázkou, ktorá spôsobila veľké spory medzi prvými kresťanmi, bola otázka, za akých podmienok možno byť spasený. Inak povedané, za akých podmienok možno byť spravodlivý, prísť do Božieho kráľovstva, byť správnym človekom pred Bohom. Podľa apoštola Pavla a jeho spolupracovníkov tou hlavnou podmienkou bola viera v Boha a nasledovanie Ježiša. Inak povedané, uveriť v Boha skrze Ježiša a dať sa pokrstiť v jeho mene. Zaiste, za samozrejmosť sa počítalo, že pokrstení ľudia, Ježišovi učeníci, sa navzájom priatelia, pomáhajú si, spolu sa modlia a rozprávajú o tom, čo je pre život dôležité. Asi 18 rokov po Ježišovej smrti (r. 49 po Kr.) sa dôvodom veľkých sporov v cirkvi stalo, že časť kresťanov boli pokrstení Židia a časť (čoraz väčšia) pokrstení pohania, teda Gréci, Sýrčania a ďalší. Pokrstení Židia naďalej zachovávali množstvo židovských náboženských predpisov. Skutky apoštolov na začiatku 15. kap. konkrétne spomínajú len jeden – obriezku u mužov. Určite však k tomu patrilo aj dodržiavanie iných predpisov. Tieto židovské zvyklosti boli však úplne cudzie kresťanom, ktorí mali pohanských rodičov. A apoštoli, keď hlásali evanjelium pohanom, ani nemali dôvod propagovať židovské zvyky. Propagovali Ježiša, jeho slovo a jeho prístup k ľuďom a skúsenosť s ním ako živým u Boha. Jednoducho povedané, bolo im jasné, že stať sa kresťanom, neznamená stať sa aj Židom.

Ako sme počuli, niektorým kresťanským Židom to však jasné nebolo a títo, ako sa neskôr o nich vyjadrili apoštoli, znepokojili a rozvrátili srdcia ľudí svojimi rečami. Ak by sme čítali celú 15. kapitolu, dozvedeli by sme sa, že aj na zhromaždení apoštolov v Jeruzaleme strhla sa veľká hádka o tejto veci, ale napokon sa dohodli , že židovské zvyklosti, ktoré pre seba Židia pokladajú za záväzné, nemajú viazať ostatných kresťanov. Ako jediné, o čo požiadali ostatných, bolo, aby nejedli mäso obetované pohanským bohom, tiež krv a mäso udusených zvierat a nepáchali smilstvo. Okrem toho posledného nešlo o nič dôležité, skôr o akúsi slušnosť voči Židom, a preto sa od kresťanov (bývalých pohanov) žiadalo, aby sa vyhli tomu, čo je pre Židov úplne protivné. Tá požiadavka zrieknuť sa smilstva netýkala sa smilstva ako takého (čiže opájania sa sexom), to odsudzovali aj rozumní pohania, ale týkala sa sobášov medzi blízkymi príbuznými, teda incestu.

Takže odpoveď na otázku, ako možno byť spasený, ako byť šťastným a správnym človekom pred Bohom, znie: Uveriť Ježišovmu evanjeliu, dať sa pokrstiť, teda zasvätiť sa Ježišovi, a pomocou priateľov z cirkvi ho nasledovať. Okrem tohto podstatného nerobíme nič, čo je niektorým našim priateľom veľmi protivné. Čo to je, sa rokmi mení. Dnes nám už nik nepovie, aby sme nejedli zabíjačkové špeciality, máme iné zvyklosti, napríklad pokladáme za slušné ísť na pohreb v čiernom a na svadbu v pekných šatách, aby sme dalo ostatným najavo svoju úctu, hoci vieme, že to nie je podstatné. O čom sú potom v cirkvi spory dnes?

Jedna pani, ktorá tú diskusiu s biskupom sledovala na internete, mi napísala, že vyučuje na univerzite na východnom Slovensku a má mnoho kolegov, ktorí hľadajú, ako žiť a veriť, a nevedia sa priblížiť k Bohu pre mnohé nepekné prejavy nás kresťanov, kňazov, katolíkov na Slovensku. Tiež napísala, že sa veľa modlí za kňazov a zasvätené osoby, lebo vidí, s čím sa trápia, a veľmi prosí, aby sme sa nedali znechutiť a vydržali. V čom vydržať? Večer máme sv. omšu s jednou skupinou birmovancov. Vedúci tej skupiny sa na stretnutí spýtal: Kto tvorí cirkev? Z odpovedí zistil, že väčšina našich mladých ľudí nepozná biskupov a usporiadanie diecéz na Slovensku, ale všímajú si reálne skutky Božieho milosrdenstva a lásky. Na tú otázku: kto tvorí cirkev, jeden z mladých ľudí odpovedal: My.

Nazdávam sa, že pán biskup by s tým „my“ aj súhlasil, len by dodal niekoľko „ale“. A ja by som zasa pravdepodobne súhlasil s ním, ale mal by som tiež svoje „ale“ – že všetky tie cirkevné dodatky či doplnky nesmú fungovať ako spomaľovače a prekážky na ceste k reálnym skutkom Božieho milosrdenstva a lásky. Na tomto sa zhodnúť a zjednotiť, to nech nám stojí za námahu, za naše ďalšie obety a modlitby.