Homília - 3.4.2016

V našej cirkvi niekedy prežívame zvláštnu dilemu: Máme ľuďom hovoriť pravdu alebo máme mať ľudí jednoducho radi? Niekto povie, že to nie je problém, veď pravda a láska sa nevylučujú. Teoreticky nie, ale v praxi to často zvládať nevieme. Mám spolužiaka, ktorý mal vždy povesť prísneho kňaza. Vo farnostiach, kde pôsobil, odmietal pochovať ľudí, ktorí sa nehlásili k viere, prinajmenej nedovolil, aby sa im pred pohrebom zvonilo, odmietal krstiť deti rodičom, o ktorých sa nazdával, že vieru neberú vážne; podobne sa správal aj pri iných sviatostiach. Ľudia si naňho sťažovali u biskupa, ba aj vo svetských médiách. On je podnes presvedčený, že koná správne, že ľuďom vraví pravdu a že láska je práve v tom, že žiada ľudí, aby svoju vieru brali vážne.

Počas veľkonočného obdobia čítame zo Sv. Písma texty z knihy Nového zákona, ktorá sa nazýva Skutky apoštolov. Dnes sme čítali o tom, že rukami apoštolov sa dialo mnoho znamení a divov medzi ľuďmi. Správa pochádza z celkom počiatočných čias prvého kresťanského spoločenstva. Členovia tohto spoločenstva boli napospol ľudia, ktorí sa vedome hlásili k židovskej náboženskej komunite a pravidelne chodievali do chrámu v Jeruzaleme. Zdržiavali sa zvlášť v tzv. Šalamúnovom stĺporadí, v otvorenej chodbe pri chráme, kadiaľ chodilo veľa ľudí. V texte sa spomína, že medzi Židmi tvorili apoštoli a ich priatelia osobitnú skupinu, ku ktorým sa ostatní báli pripojiť, ale zároveň sa spomína dôvod, ktorý umožnil prelomiť odstup medzi pokrstenými a nepokrstenými Židmi. Tým dôvodom bolo uzdravovanie, ktoré sa dialo prostredníctvom apoštolov. Zato ich ľud velebil a vďaka uzdravovaniu pribúdalo veriacich v Pána, ktorí uverili, že Ježiš Nazaretský je Mesiáš, cez ktorého koná Boh.

Keď si túto správu zo Skutkov apoštolov premietneme do našej otázky, či máme ľuďom hovoriť pravdu alebo ich máme mať radi, zjavne sa ponúka odpoveď, že pravda a láska sa majú stretať v našom uzdravujúcom konaní. Otázka teda nestojí tak, či mnohí ľudia, ktorí si niečo žiadajú od cirkvi (krst, pohreb, sobáš a pod.), sú alebo nie sú hriešni. Otázka stojí tak, ako sa máme voči ľuďom správať, aby sme ich uzdravovali.

Ako si máme predstaviť toto uzdravujúce konanie? V texte 5. kapitoly Skutkov apoštolov sa nachádza poznámka, že divy a znamenia medzi ľuďmi sa diali rukami apoštolov. Ak si teda apoštolov predstavujeme ako rečníkov, ktorí sa v tej chodbe pri jeruzalemskom chráme postavili na schody a odtiaľ rečnili o Ježišovi, pravdepodobne sa mýlime. Divy, znamenia a uzdravenia sa diali rukami. Muselo ísť o priamy kontakt. Ak by sme aj to vyjadrenie – že rukami – brali ako určitú metaforu, naozaj nemohlo ísť predovšetkým o prednášky, o poučovanie. Ježišovi apoštoli a ďalší veriaci v Ježiša sa skutočne zaujímali o ľudí, zaujímali sa o ich problémy, o ich bolesti, a prekvapujúco dostali – podobne ako kedysi Ježiš – aj schopnosť uzdravovať.

Uzdravovanie si môžeme predstavovať aj celkom zázračne: Chorý človek vstane zo svojho lôžka. Ale nenadarmo sa vraví, že už záujem niekoho o nás, o naše starosti, činí náš život ľahším. Normálnym spôsobom uzdravovania je vedomé konanie nezištných skutkov, ktoré robia náš život ľahším a zdravším. Lebo rukami sa dejú zázraky. Pápež František rád pripomína, že Boh nám odpúšťa nie dekrétom, ale milým pohladením. Pohladiť sa nedá papierom. Ľudia v našich rodinách, v našich farnostiach, v našej spoločnosti vždy budú všelijakí, dobrí i horší, popletení i celkom nešťastní. Ale keď niekto z týchto ľudí – v dnešnej dosť hlúpej povrchnej dobe – má vôbec záujem o prijatie sviatostí, aby sme ho namiesto takpovediac milého pohladenia privítali označkovaním, že je hriešny a nemá na to, tak to ide úplne vedľa!

Pápež František rád používa prirovnanie, že cirkev sa nemá správať ako macocha, ale ako mamička. V dokumente nazvanom Radosť evanjelia (Evangelii gaudium; EG) výslovne píše: Viac než odborníkov na apokalyptické diagnózy alebo temných sudcov, ktorým sa páči pranierovať každé nebezpečenstvo a deviáciu, by nás ľudia mali vnímať ako radostných poslov vznešených ideálov, správcov dobra a krásy, ktoré sa odrážajú v živote podľa evanjelia (EG, čl. 168). Včera mi napísal priateľ, jezuita, ktorý žije v zahraničí. Rád chodí do opery, písal, že dnes ide na nové spracovanie opery Macbeth od Verdiho. V liste cituje dirigenta tejto opery: V súčasnosti náš svet je jediný pogrom. Preto je celé javisko čierne, nejestvuje žiadna farba, ani žiadna narážka na všedný deň. Dej sa neodohráva v Macbethovej hlave, ale vo všetkých našich hlavách... Priateľ to komentuje: Viem, prečo všetci hovoria o pogrome. Lebo nám chýbajú pokora, trpezlivosť, rešpekt, úprimnosť, otvorenosť – Božie milosrdenstvo, láska, ktorá hory prenáša... Píšem v nádeji, že Vás nepohorším, ja, kanál Božieho milosrdenstva. Všetci potrebujeme veľa pokory, trpezlivosti, rešpektu, úprimnosti a otvorenosti – Božieho milosrdenstva, lásky. Aby sme boli schopní lásku šíriť nielen slovom, ale aj skutkom. Neverte v Boha, ktorý zastrašuje. Ohlasujte Boha dobrotivého, milosrdného, odpúšťajúceho, milujúceho. Nesúďte, aby ste neboli súdení. Nepoučujte príliš tých druhých, treba sa najprv zamyslieť nad svojím životom a nad životom tých druhých.

Nech sa nám darí takto myslieť a konať, takto uzdravovať, a to nielen dnes, na nedeľu Božieho milosrdenstva!