Homília - 27.3.2016

Jeden múdry teológ sa raz vyjadril, že my, súčasní kresťania, máme najväčší problém práve s tým, čo je v našej viere najpodstatnejšie. To je téma existencie Boha a téma Ježišovho zmŕtvychvstania, ktoré si aj mnohí kresťania nevedia nijako predstaviť. Od istého času si všímam, že na verejnosti sa vlastne nik neháda o týchto témach – či Boh je alebo nie je; či Ježiš vstal z mŕtvych alebo nie – a že to nahradili hádky o morálke: či sa viac hreší v sexualite alebo vo financiách a kto je ten najväčší hriešnik...

Tento zosun k moralizovaniu, ktorý v Ježišových časoch praktizovali farizeji, však neprináša radosť ani z viery ani z poznania. Prináša len ďalšie farizejstvo a vnáša nenávisť do spoločnosti. Jedni bojujú za slobodu a nechcú si ju dať obmedziť (ako vravia) náboženskými fanatikmi, druhí zasa bojujú za rodinu, život, a vôbec za tradičné hodnoty, a nechcú (ako vravia) dovoliť liberálom, aby spoločnosť úplne rozložili. Každý má svoju pravdu, prinajmenej jej kúsok. A ja si na Veľkú noc vždy spomeniem na poviedku českého spisovateľa Karla Čapka o Ježišovi na kríži.

Ježiš je medzi dvoma lotrami. Jeden z nich je ukrižovaný za to, že bol za chudobných, teda bol socialista, druhý je ukrižovaný, lebo bol za národ, teda bol nacionalista či až fašista. Ale prečo bol ukrižovaný Ježiš? Čapek nechá odpovedať mudrlanta pod krížom, ktorý povie: Viete, keď vyhrá ten naľavo, dá ukrižovať toho napravo. Keď vyhrá ten napravo, dá ukrižovať toho naľavo. Ale niekedy sa to tak domotá, že ten, čo je za chudobných, a ten, čo je za národ, sa spoja a ukrižujú toho uprostred. Dnes by sme povedali, že niekedy sa spoja liberáli a marxisti i nacionalisti a ukrižujú toho uprostred. Otázka je, čo je uprostred. Uprostred môže byť priemer. Ale uprostred môže a má byť najmä to, čo svet a nás drží pri živote.

V jednom filme z prostredia tzv. Divokého západu uvažuje starý Indián, prečo sú bieli ľudia takí zlí: Stratili stred sveta; nevedia, kde je stred, a tak len chodia a zabíjajú, lebo pre nich nič nie je živé, ani ľudia, ani zvieratá, ani zem... Stred v tomto poňatí je potom to, podľa čoho sa orientujem, čomu verím, za čím smerujem, okolo čoho sa krúti môj život. V kresťanstve je jednoznačne tým stredom či stredobodom viera v dobrého, mocného Boha, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych. Všetko ostatné je druhoradé alebo odvodené. Ak o tejto podstate viery špekulujeme z odstupu, dostaneme sa do neriešiteľných situácií. Nedokážeme rozlíšiť, čo je naľavo, čo napravo a kde je ten stred. Nedokážeme spojiť Božiu všemohúcnosť a Božie milosrdenstvo, smrť a zmŕtvychvstanie. Ak však do viery vstúpime, veci sa nám začnú vyjasňovať.

Evanjelium na prvú veľkonočnú nedeľu nám ohlasuje, že vstúpiť do viery vôbec nemusí značiť, že máme všetky otázky jasné, ale že poctivo a s láskou hľadáme. Špekulovanie je tiež hľadanie, ale nepoctivé a najmä bez lásky. Dnešné evanjelium spomína najprv Máriu Magdalénu, ktorá ide ešte za šera k Ježišovmu hrobu. Podobne chodíme aj my na hroby svojich blízkych. Dobre je nám tam, kde sú naši najbližší, hoci je to aj pri hrobe. Podľa rozprávania pre Máriu Magdalénu nebol nešťastím samotný hrob, ale že bol poškodený. Z toho dôvodu uteká za apoštolmi. Dvaja z nich, Peter a Ján, idú robiť detektívov, idú zisťovať, čo sa stalo. Ich návšteva hrobu končí slovami, ktoré sme z Jánovho evanjelia čítali už na Veľký piatok: I videl a uveril (Jn 19,35; Jn 20,8). Sloveso vidieť sa tu nevzťahuje na predmetné videnie, ale na videnie rozumové a vôľové, na videnie srdcom, z lásky. Učeníkovi, o ktorom sa v Jánovom evanjeliu tajomne píše ako o tom, ktorého mal Ježiš rád, sa zjavuje skutočnosť, ktorá je bežne skrytá. Ako sa táto skutočnosť zjavuje, ukáže sa v pokračovaní príbehu prostredníctvom Márie Magdalény. Ona je naďalej nešťastná z poškodenia Pánovho hrobu, navyše sa nazdáva, že Ježišovo mŕtve telo zneuctili. Anjeli jej svojou otázkou: prečo plačeš, pomôžu pomenovať problém. Mária povie: Vzali mi Pána. Vtedy ju osloví sám Ježiš jej vlastným menom a Mária ho spozná. Nie podľa vonkajšej podoby, ale podľa toho oslovenia. Ježiš je živý, lebo ma osobne oslovuje ako milovanú osobu. Vtom je podstata zmŕtvychvstania – verím v Ježišovo zmŕtvychvstanie, lebo som oslovený ako milovaný!

Ak sa teda pýtame, čo je zmŕtvychvstanie, možno odpovedať: Ježiš sám zadefinoval svoj stav ako situáciu výstupu k Bohu Otcovi, ktorý je Otcom a Bohom nás všetkých. Zároveň nám dáva skúsenosť, že sme milovaní. Chodenie Márie Magdalény ku hrobu nás popritom učí, že sa nemáme krútiť okolo nejakého nešťastia, ale okolo svojej lásky. Ježišova smrť bola nešťastím podobne, ako je nešťastím smrť našich blízkych, naša vlastná smrť, alebo aj rôzne trápenia svetové a súkromné. Ak je však naša láska živá, životaschopná, prehovorí naším vlastným menom, zaženie nešťastie a vráti nám radosť, o ktorú sa budeme chcieť podeliť. Veľmi si prajem, aby sme odteraz až tak často niekam neutekali preto, že sa zasa niečo zlé stalo, ale z radosti zo svojej lásky, zo znovuobjaveného stredu svojho života.