Homília - 17.1.2016

Mnoho ľudí sa nazdáva, že medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym je jasná hranica. Nie je to celkom tak, niekedy je tá hranica veľmi tenká. Niekto napríklad reaguje na moje rozhodnutie alebo niektorý môj text, a odsudzuje ma za to, že som bol kritický. Ja mu odpíšem, nech ma nesúdi, že máme byť kritickí, ale nemáme súdiť blížneho. Kde je však hranica medzi hriešnym súdením a zdravou kritikou? Podobné platí pre mnohé oblasti nášho života. Kde je správna hranica medzi radosťou a lacnou zábavkou? Alebo po čítaní dnešného evanjelia sa môžeme pýtať: Kde je hranica medzi milým pitím vínka a opíjaním sa?

Môže sa nám to zdať až nevhodné. To Ježiš nemal nič lepšie na starosti, ako zjaviť svoju slávu premenením vody na víno, aby hostia mali čo piť? Nuž, odpovedať sa dá asi len takto: Ježiš nepotreboval zásobovať svadobčanov vínom, ale chcel zjaviť svoju slávu, lebo práve toto zjavenie slávy je kritériom, ktoré je hranicou medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym, božským a šarlatánskym.

Keď sa pýtame, čo u Ježiša znamená zjaviť jeho slávu, môžeme odpovedať, že to znamená dať sa poznať ako Kristus. Každé evanjelium má svoj teologický koncept a Jánovo evanjelium sa drží práve tejto myšlienky, že Ježišova sláva nie je jednoducho sláva jeho múdrych myšlienok a dobrých skutkov, ale sláva, nádhera či krása Boha, zjavená na Ježišovi. Jánovo evanjelium hneď na začiatku formuluje: A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy (Jn 1,14). Ak si pri ostatných troch evanjeliách musíme dať dobrý pozor, aby sme správne chápali, čo sa v nich píše, a nenazdávali sa, že ide vždy o doslovnú históriu, zvlášť to platí pre Jánovo evanjelium. Po príbehu o svadbe v Káne Jánovo evanjelium spomína vyhnanie kupcov a zvierat z chrámu. Pri tomto príbehu je poznámka, že išlo o chrám Ježišovho tela (Jn 2,21). Potom nasleduje v Jánovom evanjeliu rozhovor s Nikodémom, ktorý začína vyznaním, že nik nemôže robiť také znamenia ako Ježiš, ak by len Boh nebol s ním (Jn 3,2). Tak by sme mohli pokračovať v Jánovom evanjeliu až do konca, kde sa spomína, že Ježišovi na kríži prebodli bok a hneď vyšla krv a voda (Jn 19,34). Evanjelista to skomentuje slovami: Uvidia, koho prebodli (Jn 19,37) čiže na Ježišovi uvidia Božiu slávu.

Staroveká reč kresťanskej viery bola omnoho poetickejšia, ako je naša dnešná. Na sviatok Zjavenia Pána (6. januára) sa pripomínalo, že išlo o zjavenie Pánovej (Božej) slávy, pričom sa toto zjavenie demonštrovalo cez tri udalosti: poklona mudrcov v Betleheme, krst v Jordáne a premenenie vody na víno na svadbe v Káne. Antifóna na Benediktus zo sviatku Zjavenia Pána v Liturgii hodín to vyjadruje takto: Dnes sa cirkev zasnúbila s nebeským ženíchom, lebo Kristus v Jordáne zmyl jej viny; mudrci sa ponáhľajú s darmi na kráľovskú svadbu a hostia majú radosť z vody premenenej na víno. Táto dávna kresťanská poézia prezrádza, o čo vlastne ide. Zjavenie Pánovej slávy je zážitok lásky, v ktorej sa nám odovzdal Boh v Kristovi. Ak už proroci Starého zákona prirovnávali vzťah Boha a veriaceho ľudu Izraela k manželskej láske, tak Jánovo evanjelium robí podobne. V kresťanskej viere ide o lásku medzi Bohom a ľuďmi, ide o zjednotenie Boha a ľudí, ide o nadšenú, priam opojnú radosť z tejto skúsenosti. Nie je náhoda, že Ježiš tak často prirovnával Božie kráľovstvo k svadbe, na ktorú sme pozvaní.

Či sa zjavila Pánova sláva alebo nie, nedá sa spoznať lepšie ako na rozdiele medzi vodou a vínom. Pri všetkej úcte k vode, ktorou sa umývame, nedá sa to porovnať s vínom, ktoré pijeme. Lebo v tomto prípade išlo naozaj o vodu na umývanie: Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov (Jn 2,6). Veriaci človek Starého zákona mal vedieť, že je pred Bohom špinavý. Ak sa mu niečo ponúkalo, tak to bolo očisťovanie. A stále dokola: Si špinavý, si hriešny, očisti sa! Oproti tomu kresťanské evanjelium hlása: Si pozvaný na svadbu, a to nielen ako hosť, ty sám si milovaná nevesta! Na nedávnom stretnutí kňazov nášho dekanátu sme hovorili aj o Roku milosrdenstva, ohlásenom pápežom Františkom. Jeden kolega upozornil, že ak máme zažiť, o čo ide, treba zastaviť „čierny mor“, ktorý šíria viacerí kňazi. Neponúkajú radosť, ale čerň odľudšteného prístupu a vlastnej klerikálnej povýšenosti. Iný kňaz sa v meditácii vyznal, že mal obdobie, keď prežíval veľké problémy a kňazstvo chcel zanechať. Práve vtedy dospel k pozoruhodnej skúsenosti: Boh mi dal poznať, že čokoľvek urobím, zostanem Bohom milovaný.

Aká je naša najzákladnejšia skúsenosť kresťanskej viery? Čierny mor alebo radosť milovanej nevesty? Tam, kde sa zjavuje Božia sláva dokážeme rozlíšiť správne a nesprávne, božské a šarlatánske a nepotrebujeme žiadne ďalšie argumenty. Veď každý vie: Zlé je hlavy bolenie po opici; krásna je láska ženícha a nevesty a víno na ich svadbe.