Homília - 6.1.2016

Príbeh o príchode mudrcov od Východu do Betlehema, aby sa poklonili novonarodenému židovskému kráľovi, odpradávna roznecoval ľudskú fantáziu. Príbeh sa počúva temer ako rozprávka. Rozprávkovo vyzerá hviezda, ktorá išla pred mudrcmi, rozprávkovo vyzerajú dary, ktoré Ježišovi priniesli, rozprávkovo sa v neskoršej tradícii zmenili mudrci (astrológovia) na kráľov.

Tak, ako je to časté v evanjeliách, príbeh je zmesou histórie, náboženskej beletrie a náboženskej výpovede. Pre niekoho na prekvapenie k tej vedecky overenej histórii patrí to, že v čase Ježišovho narodenia naozaj prišlo k zvláštnemu úkazu na oblohe. Planéty Jupiter a Saturn sa v roku 7 pred Kr. (teda v reálnom čase Ježišovho narodenia) nachádzali v najbližšej možnej pozícii k Zemi, pričom vytvorili silné optické prepojenie. Súčasní vedci dokážu dokonca vypočítať, že v tom roku sa tento úkaz objavil nad Betlehemom presne 5. 12. o 16.38. Návšteva mudrcov u kráľa Herodesa, ich ďalšia cesta a ich dary asi patrí k fantázii autora. Pre Matúša, autora príbehu, bolo dôležité niečo iné: Dosvedčiť medzi Židmi, že v Ježišovi sa im naozaj narodil kráľ, ktorého majú prijať za svojho Mesiáša.

Problémom pre Matúša bolo, ako sa to dá dosvedčiť pod dozorom takých neprajných náboženských autorít, akými boli židovskí veľkňazi a zákonníci. Nemohol poprieť ich znalosti, musel však kritizovať ich nevieru. A tak napísal, že keď si ich dal Herodes zavolať, potvrdili pred ním, že Mesiáš (Kristus) sa má podľa Biblie narodiť v Betleheme. Sami sa mu ale nešli pokloniť. Či sa to tak presne pri Ježišovom narodení stalo, nevieme. Isto však vieme, že židovskí veľkňazi a zákonníci odmietli dospelého Ježiša a dali ho ukrižovať. Oproti nim stoja v príbehu mudrci od Východu (pohania z Babylonu), ktorí znalosti z Biblie nemajú, ale kráľovi Židov sa idú pokloniť. Prečo, azda nemali dosť svojich kráľov a potrebovali židovského kráľa? Opäť nevieme presne, či naozaj prišli do Betlehema v čase Ježišovho narodenia pohanskí mudrci, privedení hviezdou, ale celkom isto vieme, že mnohí pohania uverili v Ježiša, ukrižovaného a vzkrieseného. Ako sa to mohlo stať, že uverili?

Tu je najdôležitejší odkaz príbehu. Dáva nám spoznať, čo je pravá kresťanská viera. Na jednej strane máme aj dnes v cirkvi ľudí, ktorí majú obsiahle náboženské znalosti, vedia o viere rozprávať i odborne odpovedať na otázky; o Mesiášovi majú zo Sv. Písma presné informácie. Nevedia však vyvolať túžbu po viere a po Mesiášovi, lebo sami netúžia po viere ani po Mesiášovi. Nehľadajú Boha a jeho prejavy v reálnom svete, ani sa ním nenechajú dotknúť vo svojom srdci a nevydávajú sa na cestu hľadania. Sami seba pokladajú za majiteľov pravdy i Boha, nie hľadačov. Nechcú ísť do rizika, že stratia svoje doterajšie istoty a mocenské pozície, preto nehľadajú signály, ako sa Boh dnes zjavuje, naopak svoju autoritu a moc zneužívajú na to, aby sa Boh ani zjaviť nemohol, aspoň nie inak, ako mu to oni sami predpisujú.

Skutočná viera sa však rodí v hľadaní a na ceste. Tak sa dal viesť Bohom do neistoty Abrahám, ktorý kedysi tiež prišiel od Východu, tak sa dali viesť Židia za Mojžiša, tak sa v nových časoch dali viesť pohania za Mesiášom a našli ho v Ježišovi. Títo pohania nepotrebovali židovského kráľa v politickom zmysle, mali dosť svojich vladárov. Hľadali však kráľa, ktorý je Mesiášom, Spasiteľom pre všetkých ľudí. Príbehom o mudrcoch poukazuje Matúš na skúsenosť kresťanských Židov. Ich vlastní veľkňazi ich odmietli a prenasledovali, oni však objavili taký spôsob viery, ktorý priťahoval pohanov. Tento spôsob viery nebazíroval na naučených vedomostiach o Bohu, ale na hľadaní Boha, ktorý sa zjavuje uprostred našej ľudskosti.

Tam, kde sa prestaneme vyhovárať na okolnosti, ale hľadáme ako dať zmysel svojmu životu cez vzťahy a prácu i cez svoje vzdychy, otázky a túžby, stávame sa pokornejšími a otvorenejšími. Začnú sa nám otvárať oči a srdce pre znamenia, ktoré nám dáva Boh uprostred všednosti. Vtedy sa aj z nás stane znamenie – spoločenstvo ľudí, ktorí majú Boha pri sebe, ale nielen pre seba. Staneme sa ľuďmi, ktorí majú Bibliu a sviatosti, ale nie preto, aby sme sa za ne schovali, ale aby sme pomocou nich podporili svoje hľadanie. Hľadanie Boha, ktorý je väčší a živší ako každé písmenko o ňom v Biblii či každé gesto o ňom pri bohoslužbe.

Teológ Karl Rahner raz povedal, že najväčšou autoritou v cirkvi by nemal byť ten, kto vie najlepšie ustrážiť ľudí vo vnútri cirkvi, ale ten, kto vie osloviť ľudí mimo cirkvi, a to tak, že aj oni nájdu v Ježišovi svojho najlepšieho priateľa a prostredníka na ceste k Bohu i k zmyslu vlastného života. Príbeh o mudrcoch v Matúšovom evanjeliu je svedectvom o tom, že sa to dá, že to funguje. Pridajme k tomuto dávnemu svedectvo vždy znova svoje vlastné svedectvo pred veriacimi a hľadajúcimi ľuďmi dneška.