Homília - 25.12.2015

V ostatných rokoch mnohí ľudia prežívajú vianočné sviatky ako dlho očakávanú poslednú stanicu, vytúžené miesto zastavenia či miesto azylu, do ktorého sa idú skryť pred unavujúcim svetom. Súvisí to s nastavením súčasnej spoločnosti, keď sa očakáva, že ľudia budú stále fungovať ako stroje na plné obrátky a také sviatky ako Vianoce potom čoraz viac ľudí vníma ako tú ostatnú stanicu, ako ten azyl, v ktorom si nachvíľu oddýchnu: konečne pokoj, konečne voľno! K tomu sa pridá príslušná dekorácia, slávnostné jedlo, stromček a darčeky.

Tu, v kostole, sa dnes dozvedáme, že nemá ísť len o sviatočný oddych, ale veľké zjavenie. V Lukášovom evanjeliu hovorcov tohto zjavenia reprezentujú anjeli a jeho adresátov pastieri. Prvú časť zjavenia sme počuli v noci. O tom, ako Jozef a Mária prišli do Betlehema, ako sa tam narodilo dieťa, ako sa pastierom zjavili anjeli a oznámili im narodenie Spasiteľa. Druhú časť počúvame dnes. O tom, ako pastieri prišli do Betlehema a našli Máriu, Jozefa a dieťa v jasliach. Počas svojej návštevy v meste pastieri prešli k vlastnému rozprávaniu a podelili sa o to, čo im povedali anjeli. Ľudia v meste reagovali úžasom z počutého, ale o Márii sa píše, že sa stíšila a o všetkom hlboko premýšľala. Pastieri na prežité napokon reagovali oslavou Boha za všetko, čo počuli a videli.

Dnešní ľudia veľmi neveria na zjavenie, tobôž, ak má byť priamo z neba. Bez toho, aby sme príliš filozofovali nad pojmom zjavenia, možno však pripomenúť, že sa rozlišuje zjavenie ako „blesk z neba“ a zjavenie ako postupný proces otvárania sa. Umelci hovorievajú, že inšpiráciu niekedy dostanú v podobe okamžitého záblesku, ale inokedy sa vytrápia v dlhom procese. V umení sa nositeľovi / nositeľke inšpirácie nehovorí anjel, ale skôr múza. Obe figúry však majú úlohu podobnú. Pomáhajú uzrieť to, čo by nám inak ostalo skryté. Počas adventu sme v našom F centre mali inštalovanú výstavu Mariána Mudrocha pod názvom Vlastnosti tmy. Vystavené diela boli vlastne o zjaveniach, o nazeraní cez tmu (alebo z tmy) do svetla, kde vidíme deje a myšlienky, a azda aj to, čo robiť s naším životom. Umelec je pre nás menej talentovaných tiež akýmsi anjelom či múzou. Zaujímavá otázka môže byť: Čo je anjelom pre samotného umelca? Alebo: Čo je anjelom pre mňa, pre nás?

Do našej fantázie môžu vojsť všakovaké predstavy. Byť ostražitým voči preludom je preto dôležité. Pesimizmus a skepsa voči možnému zjaveniu sú však ochudobňujúce. Okolo seba a v sebe máme rôzne hlasy či obrazy (anjelov a múzy) a našou úlohou by mohlo byť vyhľadávať, vnímať tie pozitívne – prinášajúce radosť, zmúdrenie či pokoj. Keď sa pozrieme na samotné vianočné zjavenie, najprv prijmime možnosť, že boli a sú ľudia, ktorí v tom dieťati, čo sa neskôr stalo známym pod menom Ježiš z Nazareta, objavili svojho Spasiteľa a Pána, záchrancu a autoritu, sprievodcu a priateľa, cez ktorého sa k nim prihovára sám Boh. Nakoľko sa také objavenie deje v okamžitom záblesku a nakoľko v dlhšom poznávacom procese, nechajme otvorené. Osobne však prežívam zjavenia v rámci mojej kresťanskej viery málokedy ako nejaké „buchnutie po hlave“ či „oslepenie svetlom“, ale skôr ako postupný proces, ako keď pozorujeme ranný východ slnka alebo otváranie sa výhľadu do krajiny pri výstupe na horu.

Pastierov z Betlehema si môžeme predstavovať všelijako. Kto chce, nech verí na konkrétnych ľudí spoza mesta Betlehema, ktorí v noci Ježišovho narodenia mali zjavenie a išli sa pokloniť Ježiškovi. Ak si však uvedomíme, že Lukášovo evanjelium vzniklo asi 80 rokov po Ježišovom narodení a že mu predchádzali rôzne nepísané rozprávania a že príbeh o Ježišovom narodení bol dopísaný ako posledný, tak v tom príbehu netreba vidieť len pastierov z Betlehema, ale najmä všetkých ľudí, ktorí v Ježišovi po jeho smrti a zmŕtvychvstaní našli svojho Pána a Spasiteľa. Títo ľudia sú ako pastieri, teda sú chudobní, sú obyčajní, nie sú mocenskou skupinou, sú „ľudom zdola“. Sú ľudom čakajúcim na svoje sociálne, ekonomické, kultúrne i náboženské vykúpenie. Tento ľud sa stáva Ježišovým ľudom, ak sa naučí žasnúť ako obyvatelia Betlehema, ak sa naučí rozprávať a ďakovať Bohu ako pastieri, ak sa naučí stíšiť sa a meditovať ako Mária. Sme aj my takým ľudom? Ak áno, dostane sa nám zjavenia o tom celkom podstatnom. Možno aj tak pekne ako veľkému teológovi Karlovi Rahnerovi, ktorého mám rád pre jeho schopnosť ľudsky prezentovať aj najbožskejšie zjavenia. Myšlienku od neho máme dnes na našej nástenke: Keď povieme, že prišli Vianoce, tým vlastne hovoríme: Boh svoje definitívne, svoje najhlbšie a najkrajšie slovo vyslovil v Slove, ktoré sa stalo telom. A toto Slovo znie: Milujem ťa, svet, milujem ťa, človek.

Na naše Vianoce pred koncom roka prajem nám všetkým nielen chvíľkový oddych, ale aj veľké zjavenie. Také, ktoré nás poteší a upokojí, a to vo svete, z ktorého nebudeme musieť utekať, lebo ho už začneme premieňať na miesto, kde bude menej stresu a únavy a viac radosti a pokoja.