Homília - 6.12.2015

Na 1. adventnú nedeľu sme v našich kostoloch ohlásili začiatok Svätého roku milosrdenstva. Slávnostne sa začne 8. decembra symbolickým otvorením tzv. brán milosrdenstva na najdôležitejších kostoloch našej cirkvi. Čo sa sleduje otvorením týchto brán? Vari nimi tak či tak každý deň nevchádzame – či už kvôli modlitbe alebo kvôli umeleckým pamiatkam?

Slávnostné otvorenie je samozrejme symbolické. Symbolizovať má naše otvorenie sa pre to, čo je podstatné v našej cirkvi, v našom kresťanstve. V dnešných čítaniach zo Sv. Písma sme počuli o Bohu, ktorý prichádza k svojmu ľudu, aby ho viedol v radosti, milosrdenstve a spravodlivosti  (tak píše prorok Baruch); počuli sme o Bohu a Pánovi, ktorému treba vyrovnať cestu, aby čím prv mohol prísť k nám (tak podľa Lukášovho evanjelia). V Liste apoštola Pavla Filipanom, z ktorého sme dnes čítali, apoštol výslovne píše, že sa modlí za to, aby kresťania mali schopnosť rozpoznať, čo je hlavné v ich živote (Flp 1,10). Apoštol píše, že toto rozpoznávanie bude dôsledkom lásky kresťanov, nie však hocijakej lásky, ale lásky, ktorá stále rastie v poznaní a chápaní.

V predstavách mnohých ľudí je láska niečo mimo poznania a chápania. Zdá sa im, že láska je najmä cit, nadšenie či radosť,  ktoré so žiadnym poznaním nesúvisia. Pavlovo vyjadrenie o láske, ktorá má stále rásť v poznaní, chápaní a v umení rozlišovať, pochádza z úvodu jeho listu. Tam apoštol vyslovuje, čo ho spája s adresátmi listu. Je to spoločná starosť o evanjelium, spoločná účasť na Ježišovej zvesti. Akoby apoštol napísal: Sme jedna partia a Ježišova zvesť je naším programom. V ňom je podstata toho, pre čo a ako žijeme. Láska, v ktorej máme rásť, je potom presne to, čo nás teší, čo nás drží, čomu veríme – naša hlavná motivácia. Ľudia z mesta Filipy sa stali kresťanmi asi v r. 50 / 51 po Kr., keď apoštol mesto osobne navštívil. List im napísal asi r. 57 z väzenia. Z listu cítiť, že Pavol im píše ako blízkym priateľom, s ktorými má spoločné ideály. A najviac sa modlí za to, aby nezačali stagnovať, ale aby ďalej rástli vo svojej životnej láske.

Našou životnou láskou nemôže byť zoznam poučiek a prikázaní. Ale nemôže to byť ani nejaké citové náboženské nadšenie. Pápež František často pripomína, že podstatou kresťanstva je zvesť o blízkom milujúcom Bohu. Táto zvesť nemôže zostať len heslom, ktoré propagujeme. Ak zvesť o milujúcom Bohu má byť skutočnosťou, ak sa nás má naozaj dotknúť, musí zaznieť ako adresná reč voči konkrétnemu človeku, musí sa zažiť ako konkrétne konanie pre tohto človeka. Najsilnejšie sa táto zvesť prejaví vtedy, keď má podobu milosrdnej lásky. To je láska, o ktorej vieme, že si ju nezaslúžime, že nemáme nárok, a predsa ju dostávame. Táto podoba lásky by mala byť typickou láskou kresťanskej cirkvi. Nie je to láska medzi seberovnými, naopak. Predsa, táto láska ani náhodou nesmie mať podobu panskej láskavosti. Milosrdná láska je láska na Ježišov spôsob, je to láska otca z Ježišovho podobenstva, ktorý ide v ústrety svojmu nepodarenému synovi, ale ani na okamih neponíži, nekarhá, nepoučuje... (Lk 15,11-32)

Ak čosi z tejto milosrdnej lásky máme vo Svätom roku milosrdenstva zažiť, nesmieme sa dívať na svet a jeho hriechy z pozície „poslušného“ syna, ktorý podľa známeho Ježišovho podobenstva odmietol svojho nepodareného brata a skritizoval otcovu milosrdnú lásku. Vyhlásením Roku milosrdenstva v našej cirkvi pápež František sleduje práve tento cieľ: na jednej strane obrátiť srdcia katolíckych farizejov – tých akože poslušných synov a dcér našej cirkvi, ktorí sa zamračeným pohľadom dívajú na svet, a na strane druhej zjaviť silu milosrdnej lásky ľuďom, ktorí v dnešnom svete blúdia ako ten márnotratný syn a nevedia nájsť zdroj pravej lásky a života. Pápež František naviazal úmyselne slávenie Roku milosrdenstva na 50. výročie ukončenia II. vatikánskeho koncilu. Práve na tomto koncile sa cirkev rozlúčila s dovtedajším zamračeným pohľadom na svet a začala odstraňovať, rúcať oddeľujúce múry medzi kňazmi a bežnými veriacimi, medzi katolíkmi a ostatnými kresťanmi, medzi kresťanmi a ľuďmi iných náboženstiev či presvedčení.

Prečo sa nám rozchod so zamračeným farizejským prístupom lepšie nevydaril? Pesimisti a skeptici medzi katolíkmi začali kričať, že odteraz ide byť všetko relatívne, všetko vraj bude jedno. Dokážeme im po 50 rokoch odpovedať? Nedá sa to inak ako tak, že porastie naša láska, že porastie, ako napísal apoštol, vo všetkom pochopení a poznaní. A že podobne, ako apoštol Pavol, budeme sa na tento úmysel úprimne a radi modliť.