Homília - 4.10.2015

Máloktorá téma je medzi nami taká živá, ako téma vzťahov medzi mužmi a ženami. Bulvárne médiá sa pri tejto téme zaujímajú najmä o tzv. pikantnosti (kto s kým bol videný). Naopak, cirkevné kruhy, zdá sa, že sa zaujímajú najmä o pravidlá. Takto sa dívať na vzťahy je však veľmi zjednodušujúce. Ako sa na tieto vzťahy máme dívať, poučme sa od Ježiša. Keď sa s ním dáme do rozhovoru o téme, možno zistíme, že doteraz sme vzťahu muža a ženy len málo porozumeli.

Čo bolo v centre Ježišovej pozornosti, keď hovoril o vzťahu muža a ženy? Niekto by si mohol myslieť, že mu šlo o pravidlá, ale v skutočnosti sa Ježiš zaujímal zvlášť o to, ako mužom a ženám pomôcť, aby dokázali byť spolu. Nie hocijako, ale podľa toho, ako Boh muža a ženu stvoril. Ježiš pri svojej reči o manželstve odpovedal na konkrétnu otázku farizejov: Môže muž prepustiť manželku (môže sa rozviesť)? Ako sme sa dočítali, Židia mali pravidlo, že muž môže svoju ženu poslať preč a vziať si inú. Ježiš o takomto postupe povedal, že vznikol pre tvrdosť srdca, a odmietol ho. Svoje zamietavé stanovisko však neodôvodnil zákonom, ale poukázal na podobu našej ľudskosti. Naša ľudskosť má dvojakú podobu – ženskú a mužskú. A tieto podľa toho, ako sme Bohom stvorení, patria spolu. Muž a žena patria spolu.

Na koho je to však myslené? Veď je jasné, že hocijaký muž nemôže byť spolu s hocijakou ženou. A navyše, mnohí zostávajú z najrozličnejších dôvodov bez ženy, bez muža, alebo majú len prechodných partnerov. Ježiš, keď ho pozorne počúvame, nevymýšľa niečo nové. Odvoláva sa na podobu našej ľudskosti, odvoláva sa na to, ako nás Boh stvoril. Tradíciu či obraz, ktorý Ježiš pripomenul Židom, sme si dnes pripomenuli v prvom biblickom čítaní. Podľa rozprávania z knihy Genezis prvý človek (Adam) nenašiel svoje doplnenie v nijakej živej bytosti, ktorá sa nachádza v prírode, iba v žene, ktorú Boh stvoril z neho samého. Kto sa nevyzná v orientálnom spôsobe rozprávania, vytvoreniu ženy z Adamovho rebra nerozumie, ale smeje sa z toho. Biblickí odborníci na staré orientálne jazyky nás však poučia, že pradávne jazyky mali malú slovnú zásobu, a tak jedným výrazom označovali viacero vecí. A slovo rebro označovalo aj srdce. Ak je to tak, potom vytvorenie ženy z mužovho rebra, znamená, že tvoja žena je tá, čo pochádza z tvojho srdca. Nie je to už hocijaká žena, ale tá, čo je blízka tvojmu srdcu, čo je v tvojom srdci. Preto, ako Ježiš pokračuje v odvolávke na reč knihy Genezis, tejto žene dá muž prednosť aj pred rodičmi, prijme za ňu zodpovednosť a vytvorí si s ňou domov.

Takto sme stvorení, hovorí Ježiš, takto sa stáva niekto niekomu mužom, niekto niekomu ženou. Ježiš nehovorí o biológii – že muž a žena ako pohlavne rôzne bytosti patria k sebe. Nehovorí ani o zákone, ktorý raz dovoľuje a inokedy zakazuje rozviesť sa. Ježiš hovorí o žene (o mužovi), ktorá (ktorý) sa zrodí z tvojho srdca. Nie je to len o citovom vzplanutí. Páčia sa nám predsa aj mnohé ženy a mnohí muži. Tu je citová a telesná radosť súčasťou celkového ľudského doplnenia, celostnej ľudskej realizácie: Konečne kosť z mojich kostí, telo z môjho tela, srdce z môjho srdca!

Konzervatívnejší kresťania chápu Ježišove slová o vzťahu muža a ženy ako ďalší zákon. Dívajú sa na jestvujúce právne uzatvorené manželstvá a hovoria: Ak niekto opustí svojho muža, svoju ženu, cudzoloží, ťažko hreší, pôjde do pekla. Ježiš sa však na naše vzťahy nedíva právnicky, ale od podoby našej ľudskosti, od tvojho srdca, od zážitku zjednotenia. Pri pohľade na židovskú prax, keď muži mohli poslať preč svoje zákonné manželky (ženy nesmeli), Ježiš nehovorí, že majú zostať vo formálnych zväzkoch a ešte si aj ubližovať. Ježiš hovorí, že muži nesmú chápať manželstvo ako uplatňovanie moci na ženami. Ak by Ježiš hovoril dnes priamo k nám, posunul by to ďalej a povedal by, že ak chceme mať dobré manželstvá, nesmieme manželstvo chápať ako uplatňovanie zákona nad ľuďmi – ani zákona biologického, ani právnického. Manželstvo je nájdenie sa dvoch ľudí v srdci toho druhého, pričom sa srdce nechápe ako sídlo citu, ale ako podstata našej ľudskosti. Kto chápe srdce ako sídlo citu, kreslí prepichnuté srdiečka. Kto chápe srdce ako podstatu ľudskosti, kreslí krúžky do seba zaklinené. Ako keď si na krúžok s kľúčmi od svojho bytu, zavesím krúžok s kľúčmi od tvojho bytu. Kľúč otvára neznáme komnaty, dávame ho len tomu, komu celkom dôverujeme.

Naša cirkev nesmie zostať pri vyučovaní pravidiel. Naša cirkev má učiť, ako objavovať pravú podobu našej ľudskosti; ako spoznať, kto je kosť z mojej kosti, telo z môjho tela, srdce z môjho srdca. A nesmieme pritom zabudnúť na tých, ktorým sa to druhé srdce nájsť nepodarí. Ani ich život nemá zostať bez lásky. Láska je predsa kapitál, ktorí nevytvárajú len milujúce sa dvojice, ale (mali by sme) my všetci.