Homília - 27.9.2015

V nasledujúcich dňoch sa budeme v našom kostole modliť aj za úspešné rokovanie biskupskej synody o rodine. Čo si však máme predstaviť pod slovom úspešné? Tí, ktorí sa obávajú, že synoda niečo zmení na poučkách o rodine a manželskom živote, budú spokojní, ak sa nezmení nič. Tí, ktorí citlivo vnímajú mnohoraké problémy súčasných rodín, budú vďační, ak synoda ukáže, ako aj dnes v duchu Ježišovho uzdravujúceho prístupu k ľuďom možno uzdravovať vzťahy v našich rodinách. Niektorí pokladajú za úspech už samotný fakt, že pápež František vytvára priestor na to, aby sa na synode otvorene diskutovalo a slobodne hovorilo.

Podľa dnešného evanjelia povedal apoštol Ján otvorene svoj názor, ale Ježiš ho zaň nepochválil. Nepáčilo sa mu, že apoštoli chceli zakázať iné názory, vlastne viac ako názory. Chceli zakázať iné spôsoby uzdravovania, ako ich robili oni, apoštoli. Dôvodom bolo, že človek, ktorý tiež uzdravoval, riešil zaťažujúce traumy a problémy ľudí (vo vtedajšom chápaní vyháňal zlých duchov), nechodil s nimi, teda nepatril do úzkeho krúžku ľudí okolo Ježiša. Ježiš vo svojej odpovedi ukázal, že nejde o to, aby sme všetci mali rovnaké názory, aby sme všetci patrili do tej istej partie (do tej istej teologickej školy, duchovného hnutia a pod.), ale že ide o to, aby sa konalo dobre, uzdravujúco, aby sa premáhalo zlo v jeho mene. Potom Ježiš pritvrdil a rozhovoril sa o pohoršení až tak, že nás to môže vyľakať.

Čo Ježiš myslel tým hrozným pohoršením, za ktoré si niekto zaslúži, aby mu na krk uviazali kameň, a nie hocijaký, ale mlynský? Drastické sú aj Ježišove príklady, ako predísť tomu, že pohoršíme: odťať si ruku, nohu, vylúpiť si oko. Môže však zvádzať na hriech ruka či oko? Ruka ani iný orgán tela nás zvádzať na hriech nemôžu. Zvádzanie, priťahovanie, túžba robiť zle, je vlastnosťou nášho myslenia a nášho rozhodovania sa pre niečo alebo proti niečomu. Drastické odťatie rúk a nôh je teda zjavne metaforou pre radikálny boj so zlom v nás. Nie v prvom rade okolo nás, u iných ľudí, ale v nás! V nás vzniká aj pohoršenie maličkých, čo veria v Ježiša.

Keď sa vrátime k otázke: čo si predstaviť pod pohoršením, odpoveď sa ponúka v tom bližšom spresnení, že ide o pohoršenie maličkých, ktorí veria v Ježiša. Apoštoli už nie sú maličkí, oni sú už machri, oni (ako sme počuli pred týždňom) už diskutujú o tom, kto z nich je dôležitejší. Ježiš im dal charizmu uzdravovať a vyháňať zlých duchov. Ako náhle sa však nazdali, že sila pochádza z nich, prestalo to fungovať. V Markovom evanjeliu pár riadkov vyššie (Mk 9, 29) sa dočítame, že zlých duchov možno vyhnať len modlitbou. Bez modlitby to nejde. Ba horšie, začneme pohoršovať, ubližovať, oberať o vieru v Ježiša. Podstatou pohoršenia teda je, že svojím konaním zabíjame v ľuďoch vieru v Ježiša. Vtedy ľudia nijako nemôžu v našom mocenskom, farizejskom, pyšnom konaní  rozpoznať láskavého, chápavého Ježiša. A vtedy za ním ani neprídu, lebo im Ježiša naším konaním zacláňame, falšujeme, deformujeme.

Niektorí medzi nami nechcú rozumieť. Neboja sa pohoršenia, ktoré dávajú, ale obviňujú iných. Nedávno mi rozprávali o kňazovi, ktorý je dokonca dekanom v jednom okresnom meste. Keď počas sv. omše pristúpila k nemu žena, aby prijala Telo Kristovo, a jemu sa zdalo, že má prihlboký výstrih na šatách alebo že tie šaty sú podľa neho dráždivej farby, odmietol jej dať sv. prijímanie. Neurobil to prvý raz, robí to opakovane. Zjavne to časť ľudí v kostole pokladá za správne. Takíto kresťania vôbec nepočúvajú Ježiša, že to hrozné pohoršenie nespočíva v nesprávnych šatách (ktoré sú možno celkom správne), že nespočíva v žiadnej bežnej ľudskej slabosti, ale že to hrozné pohoršenie spočíva – poviem to ešte raz: v zabíjaní viery v uzdravujúceho Ježiša.

V cirkvi si mnohí kladú otázku, prečo sa nám v takej veľkej miere rozpadajú manželstvá a rodiny. Príčin je veľa – ľudia sa od seba vzďaľujú morálne, intelektuálne, citovo i nábožensky. Ak im máme pomôcť, ak sebe máme pomôcť, musíme sa o tomto všetkom rozprávať. Slobodne a otvorene. Jedna múdra katolícka žena pýtala sa známeho, ktorý učí na vysokej škole, čo získal od cirkvi ako vklad do manželstva. On spontánne odpovedal: Zákazy. A dodal: Celý život som hľadal dialóg a nakoniec som to vzdal a potácal som sa v tom sám. Vysokoškolský učiteľ azda (podľa Ježišovho slovníka) nie je maličký. Ale keď sa on potácal, čo potom tí naozaj maličkí, slabí, obyčajní, obyčajne hrešiaci?

Už chápeme, prečo a komu by sa mal zavesiť mlynský kameň na krk? Sme to my v cirkvi, ak otvorene a slobodne o problémoch nehovoríme a zabraňujeme hovoriť. Sme to my, ak opakujeme staré poučky, ktoré nefungujú, lebo boli pre ľudí z celkom inej doby a celkom inými problémami. Sme to my, ktorí sa nemodlíme, ale zakazujeme. A keď sa modlíme, nechápeme, že nejde o prosíkanie, ani zaklínanie, ale počúvanie, aby do nás mohol vstúpiť Ježišov duch, jeho srdce, jeho láska, a konať v nás. Ak začneme počúvať, ak prestaneme pohoršovať, bude nielen rokovanie biskupskej synody úspešné, ale najmä my budeme úspešne uzdravení.