Homília - 6.9.2015

Všetky čítania dnešnej nedele spomínajú ľudskú schopnosť vidieť a počuť. Ale rozlišovať pravdivé od nepravdivého, falošné od skutočného je niekedy ťažké. Aj rozkladné klamstvo o najhlbších základoch spoločnosti sa dokáže prezentovať ako neškodný postoj; ako jeden z mnohých názorov demokratického dialógu, ako právo na osobnú mienku.

Pred polrokom sa v jednom slovenskom týždenníku objavil článok s názvom: Vďaka, nebudem mať deti (Trend, 21.4.15). V texte sa píše o ľuďoch dobre zabezpečených a rozhodnutých nemať deti. Materstvo ženy sa označuje za predsudok, deti vyrušujúce v dopravných prostriedkoch za diskrimináciu ostatných cestujúcich. Výchova detí sa pokladá za stratu času a energie a vyjadruje sa aj obava zo splodenia dieťaťa do dnešného bezcitného konzumného sveta. Ako výčitka voči pomerom na Slovensku zaznieva názor sociológa, že princíp ženy rodičky ostáva na konzervatívnom Slovensku v spoločnosti hlboko zakorenený.

Spoločným menovateľom takýchto výrokov je strata nádeje, že darovať život má zmysel, že byť pre druhého má zmysel. V logike tejto beznádeje sa potom úcta k žene ako rodičke označuje za čosi konzervatívne, zastarané, nemoderné. Pápež František vyzýva ku každodennej snahe aktualizovať Boží projekt života odvážnou a láskyplnou ochranou vo všetkých jeho fázach, a to v duchu ľudskej blízkosti odmietajúcej skartačnú kultúru.

O potrebe chrániť každý ľudský život sme boli presvedčení počas Pochodu za život v Košiciach v septembri 2013. Teraz vás pozývame na Pochod za život v Bratislave, ktorý sa uskutoční v nedeľu 20. 9. o 14.30. Príďte na manifestáciu všetkých ľudí dobrej vôle, príďte vydať svedectvo o zmysle nášho života ako daru, ktorý chceme rozvíjať a podporovať. Heslom tohoročného pochodu je radosť zo života. Túžme túto radosť ponúkať a odovzdávať ďalším, aj tým, ktorí v sebe nevládzu udržať nádej. Dovidenia v Bratislave, všetkým žehnajú biskupi Slovenska.

V časti katolíkov na Slovensku je hlboko zakorenená obava, že medzi nami pôsobia temné sily, ktoré sa snažia ľudí presvedčiť, aby nemali deti, aby si nechránili rodinu, aby schvaľovali potraty, voľné spolužitia, rozvody, eutanáziu a podobne. Biskupi v liste, ktorým pozývajú k účasti na Pochode za život, dokumentujú takéto negatívne postoje na príklade článku z jedného týždenníka. Ten článok možno ani nepropagoval životný štýl bez detí, možno len popisoval určité javy v súčasnej spoločnosti. A veta, že na Slovensku je zakorenená predstava o žene ako rodičke, nemusí znamenať podceňovanie materstva, možno len kritizuje postoj, ktorý by úlohu ženy zužoval na materstvo a nepočítal s jej ďalšími pozíciami v spoločnosti. Iste, nepotrebujeme čítať žiadne články, je úplne jasné, že v Európe sa rodí málo detí a Slovensko je krajina, kde sa ich rodí temer najmenej. Takže chápem snahu iniciátorov Pochodu poukázať na radosť zo života, zo života v rodine, s deťmi.

Keď by sme hľadali na túto tému primerané slová z dnešných textov Sv. Písma, asi je najlepšie, ak si všimneme príbeh z evanjelia. K Ježišovi priviedli hluchonemého človeka. Môžeme špekulovať, ako sa Ježišovi podarilo toho človeka uzdraviť, že začal počuť a správne rozprávať. Mňa však zaujala poznámka, že Ježiš ľuďom, ktorí tam bolo prítomní, prikázal, aby o tom nikomu nehovorili. Oni ho neposlúchli. Podobný Ježišov príkaz sa však v evanjeliu pravidelne opakuje. Napr. v ďalšej kapitole Markovho evanjelia Ježiš uzdravenému slepcovi povie: Do dediny ani nechoď! (Mk 8,26) Alebo trom učeníkom po zážitku premenenia povie: Nikomu nerozprávajte, čo ste videli, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. (Mk 9,9)

V týchto príkazoch nehovoriť, nepropagovať úžasný zážitok, sa skrýva niečo veľmi dôležité. Ježiš nám pripomína, že sa nám síce môže stať, že odrazu už správne počujeme a vidíme, napríklad, že máme mať rodinu a deti, a vôbec, že je správne milovať a obetovať sa. Vtedy budeme mať chuť o tom ďalej hovoriť alebo i pochodovať, aby sme pre naše videnie získali ďalších ľudí. Ale nič to nepomôže, ak nepočúvneme Ježiša a neostaneme najprv ticho a nepočkáme si, až Syn človeka vstane z mŕtvych. Teda, kým nezažijeme na vlastnom tele jeho zmŕtvychvstanie. Inak povedané, ak sa nenaučíme, ako sa v nás opätovne môže narodiť nádej, o ktorej biskupi píšu, že mnohí ju stratili.

Ako sa to dá? Český spisovateľ Karel Hvížďala písal nedávno o znovuobjavení reality vo filozofii a médiách. Písal o konci toho, čo sa nazýva postmoderna. Tá sa vyznačovala tým, že verejný priestor ovládol nekonečný prúd informácií, poloprávd, výmyslov, lží a šteklivých historiek, účelových interpretácií a sprisahaneckých teórií, čo spôsobilo zmätok v pojmoch. Konštatuje, že taký stav neumožňuje dohovor, lebo ľudia zabudli, že vytvoriť si názor je práca, ktorá si vyžaduje čas a sústredenie, čas konfrontovať si názory z viacerých zdrojov, so skúsenosťou vlastnou i iných. Ako riešenie odporúča znovu uveriť v skutočnosť, lebo pravda nie je len voľne prenosnou informáciou, ale životným postojom, záväzkom a nárokom... (Podľa: Postmoderna, new reality a Dovolenka v protektoráte, in: Pravda víkend, 28.8.2015, 32-33.)

Podobne môžeme vidieť naše poslanie, úlohu cirkvi. Nezostať pri kritike, že ľudia strácajú nádej, ale byť s dnešnými ľuďmi až po ich smútok, po holú skutočnosť. A potom ponúknuť pravdu.  Nie však ako náš názor, ale ako život, do ktorého nás zobudil Ježiš, aby sa v nás opäť narodila nádej.