Homília - 9.8.2015

Spomínal som minulú nedeľu, že máločo je také nerozumné, ako porovnávať sa, kto je lepší: či človek veriaci alebo neveriaci. Vec však neodbavme tým, že všetci sme hriešni. Ak by to bolo úplne jedno, či sme veriaci alebo nie, načo by sme sa potom o vieru, úctu k Bohu, o život z viery vôbec usilovali?

Apoštol Pavol nám dnes navrhuje iné porovnanie ako lepší či horší. Radí nám pýtať sa na prameň našej radosti. Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, píše apoštol. A dodáva: Ním ste označení pečaťou na deň vykúpenia. Apoštol vraví, že prameňom radosti kresťana, ale aj jeho sily, jeho túžby konať dobre, je Svätý Duch Boží. Tento Duch Boží chce byť potešený, chce sa z nás radovať, nie sa nad nami rmútiť. Apoštol dokonca napíše, že kresťan má svojho Boha napodobňovať; Krista spomína v tej súvislosti, že máme žiť v láske ako on, keď sa dal Bohu za nás ako obeta ľúbeznej vône.

Pripomeňme si, že apoštol svoj list Efezanom adresoval najmä ľuďom, ktorí sa na kresťanstvo obrátili z pohanstva. Pohania v zásade verili, že ich život je ovládaný božskými silami, ale súčasne sa nazdávali, že voči ľuďom nie sú tieto sily priateľské. Dúfali len, že si ich nejakým darom možno nakloniť. V predstavách pohanov človek zostával človekom a boh zostával bohom. Quot licet Iovi, non licet bovi, znel starý latinský slogan (čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi). Tým volom, chudákom, ktorý má len drinu, sa myslel človek. Ale aj vôl bol občas odviazaný z reťaze. A tak k uctievaniu bohov patrilo aj to, že sa človek mohol z tej reťaze občas utrhnúť. Veľa jesť, nemierne piť a sexovať, a aj zabíjať, všetko až do nepríčetnosti. Lebo nepríčetnosť, nenormálnosť sa pokladala za božskú. Bohovia boli v predstave pohanov predsa tí, čo si môžu robiť, čo sa im zachce.

Keď apoštol píše, že máme napodobňovať Boha, predkladá celkom iný obraz Boha, ako mali pohania. Kresťanský Boh nie je boh nemiernosti ani nevypočítateľného osudu, ale Boh prichádzajúci v láske a čakajúci na našu odpoveď lásky. V tejto súvislosti Pavol pripomína konkrétne veci, ktoré treba konať. Sú to v prvom rade skutky voči iným ľuďom: Buďte k sebe láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! (Ef 4,32) Napodobňovanie Boha sa nedeje v pokuse o moc nad inými, ale v pokuse o odpustenie. Nie moc ako veľký majetok, fyzická sila, neriadená vášeň, je božská, ale moc odpustenia je božská, sila veľkorysosti a pochopenia.

V staroveku sa bohom prinášali obete. Obetný dar, najčastejšie zviera, sa zapálil na oltári. Oproti našej predstave, že Bohu sa páči zabitá obeť, išlo skôr o odovzdanie, pozdvihnutie niečoho k Bohu. Keď pálime kadidlo, nie je dôležité, že zhoria uhlíky, ale voňavý dym, ktorý symbolicky stúpa do neba. V tomto zmysle apoštol napíše, že Kristus vydal seba Bohu za nás ako obetu ľúbeznej vône. Takže o toto ide: Nezarmucovať Boha, ale voňať pred ním. A voňať aj ľuďom schopnosťou odpustenia. Nie krik a rúhanie, bláznivá vášeň, ale milosrdenstvo a láskavosť majú byť vôňou kresťanského človeka. Vo filmoch o starovekom Ríme možno vidieť, ako sa gladiátori bijú v aréne. Po boji cisár zdvihnutým alebo nadol otočeným prstom ukázal, či na zemi ležiaceho bojovníka treba doraziť alebo mu udeliť milosť. Cisár sa správal tak, ako si pohania predstavovali svojich bohov. Urobil, na čo mal práve náladu. Kresťan má tiež napodobňovať Boha. Ako koná Boh, však nevidíme na nejakom cisárovi, politikovi či majiteľovi veľkého biznisu. Ako koná Boh, vidíme na Kristovi.

Nedávno som si kúpil knižku kreslených vtipov o pápežovi Františkovi. Na jednom obrázku idú pápež a nejaký biskup spolu v aute. Auto má na evidenčnej tabuľke napísané: katolícka cirkev. Pápež vyberie disketu s navigáciou, podľa ktorej biskup riadi auto, vyhodí ju oknom a zvolá: Preč s tou vecou; spoľahneme sa radšej na našu tradičnú navigáciu! Na diskete, ktorú František vyhodil, je nápis: dogmatizmus. A vydesenému biskupovi sa pred autom zjaví tá tradičná navigácia, slová z evanjelia: Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam ty pôjdeš (Mt 8,19).

V ostatnom čase mám stále silnejšiu skúsenosť, že ľudia našej cirkvi, ktorí vyznávajú dogmatizmus, sú v zásade pohania, ktorí sa kresťanmi nikdy nestali. Keď majú pred sebou slabších, hrajú sa na Boha, a keď sa na nich nik nedíva, utrhnú sa z reťaze. V zápase s novodobým pohanstvom však navigácia dogmatizmu nepomôže. Pomôže len iná kvalita radosti. Tá, ktorú môžeme nájsť v Kristovi. Podľa nej – tichej a skromnej, láskavej a milosrdnej – môžeme rozpoznať, čo je naozaj lepšie, čo poteší a zachráni.