Homília - 14.6.2015

Mám za sebou náročný týždeň. Nielenže bolo horúco, ale bolo aj veľa udalostí a povinností. Pondelok sme mali v Marianke výročné stretnutie kňazov môjho ročníka. Mal som spolužiakov z východu, zo stredu i západu našej vlasti. Na rozdiel odo mňa, ktorý som pochádzal z mesta, kde sa náboženstvo v škole ani neučilo, niektorí spolužiaci boli z okresov, v ktorých sa ľudia aj za socializmu hlásili ku kresťanstvu a cirkvi temer na 100%. Dnes sa to aj v týchto tradičných okresoch už zmenilo. Veriaci kresťania sa stávajú aj na Slovensku menšinou. Jeden kolega, pochádzajúci z Oravy a pôsobiaci na tradičnej oravskej dedine, ktorý by si vlastne nemusel sťažovať, položil otázku, či kresťanstvo v dnešnej Európe nie je už len suchá ratolesť.

Keď sme dnes počuli myšlienky starozákonného proroka, mohli sme si všimnúť, že prorok použil podobnú symbolickú reč ako kolega z Oravy. Prorok hovoril najprv o živej vetvičke, ktorú Boh vezme a zasadí na inom mieste. Tam vyženie korene, vyrastie a stane sa z nej krásny strom. Akoby chcel povedať, že Boh sa postará o to, aby sa to najlepšie z jedného miesta prenieslo na druhý. Kresťania sa na počiatku cítili byť takým nanovo zasadeným stromom, ktorý sám Boh zaštepil zo starého stromu Izraela. Prorok potom svoje prirovnanie ešte vyostril. Nielenže z jednej odlomenej vetvičky vyrastie inde nový strom, ale Boh nechá vyschnúť strom zelený a nechá vykvitnúť strom suchý.

Ako nám znie táto biblická reč? Pesimisticky či naopak optimisticky? Poetická vízia proroka Ezechiela pochádza z obdobia tesne pred tzv. babylonským zajatím (asi 580 pred Kr.). Veriacich židov, ktorí si namýšľali, že sa im nič zlé nemôže stať, prorok varoval pred úpadkom a trestom. Zároveň sa však snažil vzbudiť dôveru, že príde čas, keď Boh obnoví svoj ľud. Prorokove slová sa nedajú lacno priradiť na stranu optimizmu či pesimizmu. Prorok nezakrýval, že udalosti budú zlé, že budú ťažké. Zároveň jasne ukazoval na Boha, že on je ten, ktorý bude konať. Tým nechcel povedať, že ľudia nemôžu nič. Najdôležitejšou úlohou ľudí je – najmä tých, čo sa pokladajú za veriacich –, aby spolupracovali s Bohom v jeho konaní. Lebo Boh nekoná samopašne ako nezbedné dieťa, ktoré skáče po rastlinkách a láme mladé stromčeky. Naopak, Boh zachraňuje posledné žijúce halúzky a presádza ich. Ba ešte viac, dá rozkvitnúť aj strom suchý.

Prorocké obrazy z prírody nepredstavujú nejaké veci, nejaké náboženské inštitúcie a tradície, ale ľudí. Prorok Ezechiel napokon hovoril o ľuďoch, o Božom ľude Izraela. Tento ľud nepočúval Pána, preto bol odvlečený do zajatia a stal sa menšinou. Tam, kde sa však uchovala skupina ľudí so živou vierou, Boh to najlepšie z tejto skupiny preniesol a zasadil inde. Dokonca aj mŕtve oživil. Čo je však to najlepšie, čo si Boh vezme a zasadí nanovo, alebo ako spôsobí, že ožije aj to, čo už bolo suché a mŕtve?

Odpoveď nám môže dať apoštol Pavol. Zväčša na nedeľnej kázni venujem sa jeho myšlienkam, ale dnes som dal prednosť prorokovi. Pavla však môžem spomenúť ako odpoveď na našu otázku: Čo je to najlepšie, čo si Boh vezme a presadí inde? Pavol pôvodne patril medzi farizejov. Vieme, aké mal Ježiš napäté vzťahy práve s farizejmi. Bola to skupina ľudí, ktorá brala vieru a morálku vážne. Boli však ako stromy, ktoré sú síce zelené, ale semená týchto stromov prestali byť schopné prenášať ďalej život. Boh na Pavla zapôsobil tak, že ho doslova odlomil zo stromu farizejov Izraela a presadil do pohanského prostredia, kde Pavlovo pôsobenie prinieslo úžasnú úrodu. Boh ho naozaj odlomil a zlomil, takže Pavol úplne zmenil svoj pohľad na to, čo je správne a potrebné pred Bohom. Povedané obrazom z prírody prestal zachraňovať jeden starý strom a zasial životaschopné semená v novom prostredí. Vďaka tomu v priebehu niekoľko málo rokov vznikli spoločenstvá kresťanov v každom čo len trochu väčšom meste v celej rímskej ríši.

Pápež František mal včera príhovor v rámci programu Svetovej duchovnej obnovy kňazov, ktorú organizujú niektoré katolícke spoločenstvá. Mimo iného povedal: Cirkev, ktorá nediskutuje, je mŕtva. Dodávam: Zaiste, nemá ísť o hocijaké reči. Ale diskutujeme vôbec? A keď, diskutujeme tak, že to prináša život, teda tak, že sa radi zapoja aj tí, ktorí sa nepokladajú za veriacich? Z toho ročníkového kňazského stretnutia zavolal som jednému spolužiakovi, ktorý medzi nami patril k najschopnejším. Asi pred 20 rokmi prestal vykonávať kňazskú službu, oženil sa a žije veľa rokov v ďalekom zahraničí. Telefón som nastavil tak, aby ho všetci počuli. Jeho prvá otázka bola: Chcem od vás počuť, či som ešte váš brat? Potom sa opýtal, o čom diskutujeme. Povedal som, že jeho priateľ z Oravy uvažuje, či sme už nie s celým kresťanstvom suchá ratolesť. Na to zareagoval: O kresťanstve nemožno hovoriť odboku, o kresťanstve sa nedá hovoriť a uvažovať z pozície diváka, pozorovateľa. Ale len zvnútra, ako účastník deja.

Áno, priateľ to povedal presne. Buďme účastníkmi deja, buďme služobníkmi života. Rozlišujme pritom neplodné náboženstvo a plodnú vieru. A nechajme sa prekvapiť, ako Boh medzi nami koná, ako nás oživuje.