Homília - 14.5.2015

Sviatok Nanebovstúpenia Pána je trochu zvláštny. Mnohí ľudia, hoci aj chodia do kostola, nevedia si predstaviť, čo sa vstúpením do neba vlastne myslí. Ježiš bol tu, potom zomrel, potom tu bol zasa ako zmŕtvychvstalý, ale videli ho už len niektorí, a potom ho už nevidí nikto, lebo je v nebi... Ako je to vlastne?

Podľa Markovho evanjelia, z ktorého sme dnes čítali, udalosť Ježišovho vstúpenia do neba bola posledným zjavením vzkrieseného Ježiša po Veľkej noci. Marek skomentoval udalosť stručne: Pán Ježiš bol vzatý do neba a sedí po pravici Boha (Mk 16,19). Omnoho väčšiu pozornosť venuje tomu, akými úlohami Ježiš poveril svojich apoštolov.

Azda ešte jasnejšiu odpoveď na našu otázku, čo sa nanebovstúpením myslí, dostaneme z dnešného čítania zo Skutkov apoštolov. Autor tohto textu hneď v úvode spomína, že už napísal jednu knihu o všetkom, čo Ježiš robil a učil. Tou knihou sa myslí evanjelium, ktoré nazývame Evanjelium podľa Lukáša. Teraz Lukáš píše druhú knihu o tom, ako Ježiš pokračuje vo svojom pôsobení cez svoju cirkev. Nanebovstúpenie je totiž začiatok Ježišovho pôsobenia cez nás, cez jeho cirkev. Cez naše konanie má svet spoznať Ježiša a jeho uzdravujúce pôsobenie. Zjavenia Vzkrieseného po Veľkej noci slúžili poslednej príprave učeníkov na ich samostatné pôsobenie. Skutky apoštolov spomínajú, že Ježišovi učeníci dostali od neho skrze Ducha svätého viaceré poučenia a tiež, že s ním mali skúsenosť pri spoločnom jedle.

Zjavenia vzkrieseného Ježiša si niekedy predstavujeme priam rozprávkovo. Málo si uvedomujeme, že podobné zjavenia sú ponúkané aj nám. Dostávame ich tak ako prví Ježišovi učeníci a učeníčky pri počúvaní jeho slova, pri snahe o aktualizáciu tohto slova a pri spoločnom jedle. Alebo sa nazdávame, že nie? To je potom ten náš problém, že to, čo zažili s Ježišom apoštoli, vnímame ako rozprávku, a to, čo máme s Ježišom zažiť my, vnímame zasa ako divadlo. Autor Skutkov apoštolov píše, že Ježiš dal po svojom nanebovstúpení usmernenia skrze Ducha Svätého. Ten zaručuje, aby sme Ježiša nenasledovali formálne, divadelne, materialisticky, ale duchovne. Teda, aby sme sa nehrali na jeho učeníkov slávnostnými rečičkami a spevmi, historizujúcimi odevmi a obrázkami, ale žili z jeho Ducha.

Autor Skutkov apoštolov si dal námahu, aby vyjasnil, že dar Ducha Svätého neumožňuje žiadne machrovanie. Ježišovi učeníci nebudú vedieť nič viac o tom, aká bude zajtra svetová politika, ba ani tá cirkevná. Nebudú vedieť nič o prípadnom konci sveta. Namiesto toho Ježišovi učeníci a učeníčky dostávajú dôrazné napomenutie od tajomných hovorcov, ktorí sa spomínajú v závere dnešného čítania zo Skutkov apoštolov: Čo stojíte a hľadíte do neba? Táto otázka či odkaz dá sa do dnešnej reči preložiť asi takto: Začnite konať, učiňte Ježišovu lásku hmatateľnou. Podobný odkaz nájdeme v závere Markovho evanjelia: Tí, čo uveria, budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak vypijú otravu, neuškodí im to (Mk 16,17-18). Tento odkaz si opäť preložme do dnešnej reči: Ak sme veriaci, nehrajme sa na náboženstvo, ale nasledujme v konaní  Ježiša. Zbavujme ľudí okolo seba úzkostí, závislostí a strachu. Ponúkajme nádej. Ľuďom, aj tým, čo sú iní ako my, prejavujme úctu a darujme im pochopenie. Vtedy nedáme jedu, ktorým nás chcú druhí otráviť – nenávisti, osočovaniu, závisti či žiarlivosti –, šancu! Naopak sami sa staneme uzdravujúcimi.

Ježišovi učeníci kedysi jeho odkaz počúvli, prestali hľadieť do neba a začali konať. Dnes je na nás, aby sme pokračovali.