Homília - 3.5.2015

Včera sme trochu klebetili s našimi ženami, ktoré upratujú kostol. Hovorili sme o tom, ako sa káže v kostoloch. Podľa našich žien vraj ja poviem vždy niečo nové, kým mnohí kňazi sa krútia stále okolo toho istého. Nuž, ako sa to vezme, ale otázka je, čo nové by sme vlastne mali na kázni počuť. Sú dve možnosti. Keď kazateľ študuje (a nielen Sväté písmo), vie prísť s novými vedomosťami o nejakej téme. Druhá možnosť je dôležitejšia. To nové, čo si máme odovzdať, je aktuálne poznanie, ktorým nás oslovuje Boh dnes. Lebo, čo sa týka témy, nemusí ísť o niečo nové, ale čo sa týka významu tej témy pre nás, má to byť nové, aktuálne.

Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov spomína Šavla (neskôr používal meno Pavol), ktorý sa Ježišovým učeníkom predstavil ako nový človek. Predtým ho poznali ako svojho prenasledovateľa. Odrazu prišiel zmenený. Nebol zaujímavý len tým, čo hovoril, ale že to vôbec hovoril. Skutky apoštolov to opisujú slovami, že si smelo počínal v Pánovom mene (Sk 9,27). Šavol svedčil o Ježišovi pred Židmi, že je Syn Boží, čo ich rozhnevalo až tak, že ho chceli zabiť. O čom sa Šavol s nimi sporil? Ako sme si povedali pred týždňom, spor sa viedol o to, čo a ako je záväzné pred Bohom. Židia mali tradíciu odvolávajúcu sa na Mojžiša a prorocké knihy a pokladali to za Zákon Boží. Ježišovi učeníci k tomuto Zákonu pristupovali novým spôsobom. Vykladali ho v Ježišovom mene, v Ježišovom duchu. K tomuto novému pochopeniu Božieho zákona sa teraz pridal aj Šavol, a tak ako ostatní apoštoli začal hovoriť v Ježišovom mene.

Čo bolo v počínaní Šavla a apoštolov to nové? Medzi Židmi bola zaužívaná mocenská predstava Boha: Boh koná ako mocnár; ak si Boh nájde svojho človeka, má konať mocne, má to byť niekto ako kráľ Dávid, ktorý porazil mnoho nepriateľov, alebo ako zákonodarca Mojžiš, ktorý rozdelil more, aby ľud cezeň prešiel suchou nohou... Iste, kto sa nad tým hlbšie zamyslel, uvedomil si, že Dávid bol najmä slabý a hriešny človek a že Boh, ak niečo cez neho urobil, tak nie cez jeho silu, ale napriek jeho slabosti. Podobne to bolo s Mojžišom. Nie on, ale Boh vyviedol ľud z otroctva a zachránil ho. Takže to nové spočívalo v pochopení, že Boh síce koná mocne, ale nie tak, ako si ľudia bežne predstavujú. Moc Boha sa zjavila na Ježišovi cez jeho nežnosť, povedal by pápež František. V Ježišovom zastaní sa slabých, chorých, cudzincov, žien, detí i hriešnikov. A v Ježišovej ochote dať sa Bohu k dispozícii až po kríž.

Mocného Boha, ktorý odmeňuje verných a prísne trestá hriešnikov, vyznával najprv aj Šavol. Za hriešnikov, rozbíjačov pravej viery, pokladal Ježišových učeníkov, preto ich prenasledoval. Keď sa mu zjavil sám Ježiš, v knihe Skutky apoštolov čítame, že najprv stratil zrak. Až keď sa nad ním modlil jeden z Ježišových učeníkov, Ananiáš z Damasku, vrátil sa mu zrak a dal sa pokrstiť. Zjavne sa tu chcelo povedať: Šavol začal vidieť svet, ľudí, seba, a najmä Boží Zákon novým spôsobom – optikou Ježišovou.

Šavol sa stal Ježišovým učeníkom, inak povedané, začal vyznávať Ježišovho nežného Boha. Boha, ktorý sa mu prihovoril cez svojho syna Ježiša: Prečo ma prenasleduješ; prečo v Božom mene ubližuješ? Boh sa musel osobitne prihovoriť aj tomu Ježišovmu učeníkovi, ktorý neskôr Šavla pokrstil. Ten najprv nechcel a neveril, že sa niekto ako Šavol môže zmeniť. Boh musel premôcť strach toho človeka a poslal ho za Šavlom. Keď konečne Šavol prijal krst, zdalo by sa, že je vyhraté. Ale ako čítame ďalej, nedôvera voči nemu pretrvala. V Damasku mu mnohí kresťania neverili, ďalší ho pokladali za príliš aktívneho (ktorý všetko pokazí), a napokon ho chceli niektorí Židia zabiť. Neskôr šiel Šavol do Jeruzalema. Skutky apoštolov to spomínajú, akoby to bolo hneď. Z iných zdrojov vieme, že do Jeruzalema, kde sa stretol s apoštolmi, šiel až po troch rokoch. Opäť potreboval priateľa, Barnabáša, aby mu pomohol prekonať nedôveru. A opäť sa v Jeruzaleme zopakovalo to, čo predtým v Damasku. Židia sa ho pokúsili zabiť a kresťania si vydýchli, keď odišiel, že bude pokoj. Chceli to nové od Ježiša, ale nie až tak, aby im to rozhádzalo celý život.

Prečo je pre nás zaujímavý príbeh prvotnej cirkvi a príbeh Šavla? Aby sme cez ten príbeh videli samých seba a to, ako nás Boh dnes oslovuje. Aby sme sa aj my nechali osloviť a žili podľa Ježišovho nežného Boha v jeho cirkvi. Je Ježišova cirkev nežná? Pôsobí svojou nežnou láskou ako materinské pohladenie na ľudí dnešného sveta? Tak, ako musel Šavol (a ďalší Ježišovi učeníci) prekonať veľa ťažkostí a nedorozumení, kým sa im vyjasnilo, ako ďalej, aj my dnes v našej cirkvi musíme veľa ťažkostí prekonať. Aby sa to podarilo, pápež František vyhlásil jubilejný rok milosrdenstva. Zaháji ho 8. dec. 2015. Ako sám povedal, v tento deň preto, lebo je to deň, keď bol pred 50 rokmi ukončený II. vatikánsky koncil. Ten koncil, ktorý mal zmeniť cirkev z miesta izolácie pred svetom a odsudzovania sveta na miesto ohlasovania Otcovej lásky. Pri slávnostnom vyhlásení roku milosrdenstva František citoval slová pápeža Jána XXIII., ktoré predniesol pri zahájení koncilu: „Cirkev ako Kristova nevesta chce teraz radšej podať liek milosrdenstva než siahať po ťažkých zbraniach... Katolícka cirkev sa chce ukázať ako najláskavejšia matka všetkých, dobrotivá, trpezlivá, pohnutá milosrdenstvom a dobrotou aj voči tým, ktorí sú od nej odlúčení“.

Ani po viac ako 50 rokoch nám toto pochopenie ešte celkom nevošlo do našej mysle a srdca. Ale snažíme sa a otvárame sa mu, a to je to najviac nové, čo máme prijať a uskutočňovať.