Homília - 26.4.2015

Široká svetská i katolícka verejnosť zaznamenala nedávnu návštevu bývalého trnavského arcibiskupa u pápeža Františka. Odvtedy sa médiá, blogy a maily opäť zaplnili cirkevnou tematikou: najmä kritikou falošnosti a skorumpovanosti ľudí cirkvi a nefunkčnosti cirkevného systému. Môže nás to znechucovať či rozčuľovať, ale existencia hriechov medzi nami nie je žiadnym „objavením Ameriky“. Nie je to tak dávno, keď tesne pred Vianocami (22.12.2014) hovoril pápež František o typických chorobách vedenia cirkvi vo Vatikáne. Vymenoval ich 15, na prvom mieste spomenul pocit nenahraditeľnosti až posadnutosti mocou, na poslednom mieste túžbu po svetskom úspechu a exhibicionizme. O hriechoch hovoriť treba, zvlášť v spoločenstve, ako je cirkev, ktoré sa usiluje nielen o bezhriešnosť, ale lásku Božieho kráľovstva. Avšak zostávať len pri zatrpknutej kritike je bezvýchodiskové.

Keď apoštoli Peter a Ján stáli pred židovskou veľradou a boli obvinení z toho, že učia ľud a v Ježišovi ohlasujú vzkriesenie z mŕtvych (Sk 4,2), museli sa cítiť podobne, ako keď sa my sklameme v niektorých ľuďoch našej cirkvi. Minulú nedeľu sme si povedali, že Peter a Ján uzdravili chromého človeka a potom pred ľuďmi verejne svedčili o Ježišovi. Reakciou na to bolo ich uväznenie a následné vypočúvanie. Vypočúvali ich tí istí sudcovia a veľkňazi ako Ježiša. Skutky apoštolov informujú, že medzičasom 5 tisíc mužov uverilo, že Boh, v ktorého verí Izrael, koná cez Ježiša a vzkriesil ho. Možno aj táto zmena vo verejnosti spôsobila, že veľkňazi neurobili s apoštolmi taký „krátky proces“ ako s Ježišom. Sudcovia sa dívali na apoštolov ako na rozvracačov náboženského systému Izraela a apoštoli na nich ako na ľudí, ktorí pri obrane systému stratili schopnosť počúvať Boha. Vo vzduchu visela otázka: Kto zrádza Boha a kto koná v jeho mene? Aby Peter vysvetlil svoju pozíciu, opätovne zdôraznil, že uzdravenie sa udialo v Ježišovom mene a dodal obraz prevzatý zo Starého zákona: Ježiš je ako kameň, ktorý bol odhodený, ale ukázalo sa, že je kameňom uholným.

Narážka na uholný kameň pochádza z Knihy žalmov (Ž 118,22). Nejde o uhlie, ale uhol čiže kameň, ktorý uzatvára oblúk v klenbe. Pre veľkňazov muselo byť prekvapujúce, ako Peter šikovne argumentoval zmienkou zo Starého zákona, hoci nebol v teológii Zákona vyučený človek. Peter mal v tejto oblasti pravdepodobne len tie vedomosti, ktoré získal na bohoslužbách, pri modlitbe a čítaní Písma. Ale mal skúsenosť s Ježišom. Najprv pred jeho smrťou, a potom skúsenosť s Ježišom vzkrieseným. Túto skúsenosť nazývame aj skúsenosťou Ducha, čím myslíme, že človek otvorený Bohu zažije, ako v ňom Boh sám koná a pôsobí. Toto Peter nazýval aj konaním v Ježišovom mene.

Keď sa na existenciu Boha alebo Ježišovho vzkriesenia dívame zvonka, vždy sa cítime ako pred zatvorenou bránou. Niečo tam vnútri asi je, ale možno aj nie, a keďže je brána zatvorená, tak sa to ani nedá zvedieť... Na existenciu Boha alebo Ježišovho vzkriesenia sa však potrebujeme dívať zvnútra, teda zo svojich vlastných skúseností, svojich modlitieb a premýšľaní. Petra a ostatných Ježišových nasledovníkov neodradil postoj vedenia židovskej cirkvi. Bola to ich cirkev, z postoja vedenia neboli nadšení, naopak, boli voči nemu veľmi kritickí. Nedali sa však odradiť a neprijali hru svojich predstavených. Tí ich chceli nachytať a pýtali sa ako vyšetrovateľ na kriminálke: Akou mocou ste uzdravili toho človeka a kto vám to dovolil? (Sk 4,7) Peter sa nedal zmiasť a odpovedal, nech si predovšetkým uvedomia, že ich prenasledujú za dobrý skutok! Potom odmietol podsúvanú mienku, že robia mágiu (za to by bol trest smrti), a opäť dosvedčil, že to, čo robí, koná v mene Ježiša Krista Nazaretského. To je tá sila, ktorej vedenie židovskej cirkvi neverí, ale ako to funguje, mohli by vedieť z Písma a zo žalmov. Vtedy sa Peter zmienil o uholnom kameni, pričom ponúkol svoju skúsenosť modlitby. Pomocou nej pochopil novú situáciu.

Pred pár dňami som si kúpil knižku, ktorá je pokusom pomôcť pápežovi Františkovi uzdraviť cirkev (Erny Gillen, Wie ein Papst Kurien-Krankheiten heilen kann, Berlin 2015). Kniha je zostavená ako otvorený list pápežovi. V úvode autor píše, že mnohí biskupi sa k pápežovi zatiaľ nepridali, len vyčkávajú, a bežní veriaci ľudia viac porovnávajú biskupov, ktorých majú doma, s pápežom, ako by sami niečo urobili. Autor na jednom mieste píše, že k Františkovi sa pridá len ten, kto porozumie, v akého Boha on verí. Je to Boh, ktorý neprišiel na svet ako pán, ale ako bezmocné dieťa v jasliach. Keď dozrel čas, stal sa jedinečným učiteľom ľudí, pričom nikoho nevylučoval a neponižoval. Ježiš žil z Božej lásky. Kto v neho uveril, uzdravil sa na tele i na duchu. Ježiš neuzdravoval magicky, ale ako sprostredkovateľ Božej lásky. Nehovoril veľké reči o Bohu, hovoril s Bohom. Kto prichádza medzi ľudí podobne a hovorí s Bohom, uzdravuje ako Ježiš. Naopak, kto v cirkvi šíri strach a neuzdravuje, o tom je málo povedať, že je nemoderný. Autor knihy povie: Je odcudzený Bohu, preto sa odcudzuje aj ľuďom.

Je to odkaz aj pre nás. Nebuďme naivní a nekritickí, ale nedajme sa ani znechutiť. A najmä, uverme v Boha Ježišovho a konajme v jeho mene.