Evanjeliá na Veľkú noc oznamujú: Ježišov hrob je prázdny. Tie rozprávania poznáme. Ku hrobu chodili najprv ženy, Ježišove priateľky, potom niektorí Ježišovi učeníci. Scénu v evanjeliách dotvárajú anjeli, ktorí plnia úlohu nebeských hovorcov. Keď na veľkonočné sviatky každoročne počúvame toto posolstvo, berieme to normálne. Posolstvo, že hrob je prázdny a Ježiš vstal z mŕtvych, patrí ku koloritu kresťanskej Veľkej noci.
Ak sa nás však toto posolstvo má naozaj dotknúť, ak má ovplyvniť náš život, odporúčam, aby sme posolstvo o Ježišovom zmŕtvychvstaní až tak samozrejme neprijímali. Z našej strany, zo strany nášho chápania nejde o žiadnu samozrejmosť. Samozrejmá je naopak smrť. S ňou máme skúsenosť, ju si vieme reálne predstaviť. Vzkriesenie však uniká našej skúsenosti. Nejde predsa o reinkarnáciu ani reanimáciu (návrat do starého tela, ani o návrat do iného tela, ani nejde o návrat duše ako pri tzv. vyvolávaní duchov)!
Ježiš zostúpil do smrti zo strany našej existencie, zo strany, s ktorou máme dôvernú skúsenosť. Zo smrti však vystúpil do priestorov, kde smrti niet, do priestorov, s ktorými skúsenosť nemáme a ktoré presahujú naše horizonty. Preto sa nevyhnutne vynárajú otázky a námietky: Ako si to možno predstaviť? Okolo seba nevidíme, žeby moc smrti bola premožená. Hroby, nad ktorými stojíme, nie sú prázdne. Ohrozenie násilím, utrpením a smrťou naďalej trvá – aj po Veľkej noci. To sú skutočnosti, ktoré z nášho sveta nevymizli.
Alebo je to inak? Zo strany našich možností zaiste nie. V našej moci nebolo Ježiša oživiť ani udržať pri živote. A to ani v myšlienkach. Nikdy som preto neveril námietke ateistov, že kresťania si Ježišovo zmŕtvychvstanie vysnívali či rovno mysleli. Načo by to komu bolo? Pravda, aj snívaniu treba porozumieť a rozlišovať. Ak niekto pridlho sníva ako zaľúbený o vysnívanej bytosti, ktorá jeho záujem neopätuje, môže akurát prísť o zdravý rozum. Ak však sníva o tom ako ľúbiť, to je iná vec. To mu môže pomôcť, aby sa zmenil a aby sa z človeka neschopného ľúbiť stal človek schopný milovať. Filozof Paul Ricoeur takto vysvetľoval vyjdenie Izraelitov z Egypta: Tak dlho snívali o slobode, až sa sami zmenili a slobodnými stali. Takému snívaniu verím, to si viem predstaviť.
Ak by Boh sám Ježiša nevytrhol zo smrti, snívať o tom mohli by sme – ako sa u nás vraví – do aleluja. Ale to aleluja by sme si nezaspievali. Ježiš žije jedine z moci Boha, ktorý mŕtvych oživuje a to, čo nie je, povoláva k bytiu, ako píše apoštol Pavol v Liste Rimanom (Rim 4,17). To je základ našej nádeje. Božie konanie, nie naše snívanie, zakladá našu vieru napriek všetkým otázkam a pochybnostiam.
Ale čo so silnou skutočnosťou smrti, ktorá nás tak trápi? Nemecký biskup Franz Kamphaus v jednej svojej veľkonočnej meditácii pripomína skúsenosť jazdy autom v noci neznámou krajinou. Ocitneme sa v cudzom prostredí, zablúdime a nevieme, kde sme. Odrazu sa vo svetle reflektorov zablyskne známy smerovník. Všimneme si to a môžeme ísť ďalej. Ten okamih, keď sme sa zorientovali, stačí. Vieme, kde sme a na čom sme. Posolstvo o Ježišovej a našej Veľkej noci je také znamenie a ešte niečo viac. Už vieme, kto nás očakáva na konci našich tmavých uličiek. (Lichtblicke, Jahreslesebuch, Freiburg im Br. 2014, 108.)