Homília - 8.3.2015

Počas pôstnej doby sa v našich kostoloch často spievajú piesne o Ježišovom umučení. Väčšina týchto piesní sa vo svojich textoch zameriava na fyzické rany Ježišove, pričom sa počíta s tým, že pri pohľade na ne, sa, my hriešnici, polepšíme. Texty týchto piesní vznikli v časoch, keď naši ľudia prežívali svoju vieru omnoho jednoduchšie, takže sa obávam, že dnes nás tieto piesne až tak k polepšeniu nemotivujú.

Ak nás má niečo motivovať, nemôže ísť o vedľajšie veci – len o citové prežívanie, ale ani o nejaké rozumovanie, lež o podstatu. Pavol ako podstatu viery (a polepšenia) spomína Krista ukrižovaného, ale nemyslí tým priamo jeho fyzické utrpenie. Provokatívne hovorí, že ohlasovaním Krista ohlasuje pohoršenie a bláznovstvo, lebo len tak dosiahneme Božiu moc a Božiu múdrosť. Podľa apoštola sa teda nejdeme polepšiť preto, že nám začne byť ľúto – umučeného Ježiša, prípadne seba ako hriešnika, ale preto, že sme cez Ježiša a jeho kríž objavili Božiu moc a múdrosť. Apoštol vie, že si to ľudia nebudú vedieť dať dokopy – na jednej strane kríž, bolesť, smrť, na druhej sila a múdrosť. Preto hovorí: Viem, nejde to dokopy; je to pohoršenie pre Židov a bláznovstvo pre pohanov.

Čo tým pohoršením a bláznovstvom apoštol myslel? Naznačil nám to v poznámke, že Židia hľadajú znamenia a Gréci múdrosť. Aby sme lepšie porozumeli, o čom je reč, treba sa pozrieť do Pavlovho listu, do prvej kapitoly. Po úvodnom pozdrave list začína výčitkami apoštola, ktoré adresoval korintským kresťanom. Títo noví kresťania sú totiž rozhádaní. Jednou z príčin je spor o Pavla. V korintskej cirkvi vznikli prinajmenej tri skupiny. Jedna sa odvoláva na Pavla, ďalšia na apoštola Petra a ďalšia na istého Apolla. Peter sa venoval hlásaniu Kristovho evanjelia najmä medzi Židmi. Skutky apoštolov spomínajú viaceré zázraky (znamenia), ktoré urobil. Napokon, aj Petrovo povolanie za apoštola sa odohralo počas zázračného lovu rýb. Keď Pavol píše, že Židia hľadajú znamenia, chce povedať: Ja zázraky nerobím ako Peter; preto pohoršujem. Hovoríte si: Čo už je to za apoštola, čo nerobí znamenia?! Keď potom Pavol píše, že Gréci hľadajú múdrosť, chce povedať: Apollo je ten múdry, má dobré školy, ovláda logiku i rétoriku. Ja nie, neviem rečniť, ja som len taký fanatik, blázon...

Nemyslím si, žeby Pavol vôbec nerobil zázraky a žeby vôbec nevedel rečniť. Tie zázraky však naozaj nerobil ako Peter a ani nevedel hovoriť tak pekne ako Apollo. Ale Pavol sa nechcel porovnávať. Chcel zdôrazniť, že pri všetkej úcte k tým, čo robia zázraky a vedia pekne rečniť, naša viera musí hľadať iné overenie – nie ľudské znamenia a ľudskú múdrosť, ale Božiu moc a Božiu múdrosť. Táto Božia moc a Božia múdrosť je opakom ľudskej predstavy o moci a múdrosti. Lebo Boh prejavil svoju moc napriek či vďaka Kristovmu krížu. Ten pokladali Židia za dôkaz Božieho trestu na Ježišovi. A pohania ho zasa pokladali za hlúposť (len hlupák sa dá ukrižovať). Ale Pavol nechce robiť zázraky a nechce hlásať múdrosť, lebo Boh sa prejavuje v tom, čo je pred svetom slabé a nerozumné.

Čo je pre svet slabé a hlúpe, ale pre Boha silné a múdre? Pavol odpovedá: Ježiš na kríži. Láska na kríži. Lásku nám ukázal Boh ako najsilnejšiu. Lásku nám ukázal ako najväčšiu múdrosť. Toto nie je o ľútosti, ktorá u niekoho vznikne pri pohľade na Ježišove rany, či pri počúvaní piesne o jeho utrpení. Toto je o tom, že ty máš byť ako Kristus. My máme milovať ako Kristus. Nie ľutovať Ježiša kedysi umučeného, ale milovať dnes aj za cenu kríža. Toto je podstata kresťanstva, cez ktorú sa mocne prejaví Boh, pripomína Pavol. Všetko ostatné sú len dočasné ľudské schopnosti, viac alebo menej vydarené, o ktoré sa Pavol nemieni hádať s Petrom, ani s Apollom, ani s Korinťanmi. Minulú nedeľu som upozornil na sektárstvo medzi nami, v dnešnej cirkvi, ktoré spočíva v tom, že niekto si zakladá na viere, na Biblii, na cirkvi tak, že nediskutuje. Božie konanie je mu jasné, lebo je tu moc. Moc čoho? Tradície, zákona, dejín, zázrakov? Nehľadajme moc na svetský spôsob, pripomenul nám apoštol Pavol. Hľadajme moc na Boží spôsob, na spôsob lásky, ktorá sa dá ukrižovať.

Spomenul som dnes na úvod, že s pôstnymi piesňami z nášho kostolného spevníka mám trochu problém. Ale jedna pôstna pieseň sa mi páči. Začína slovami: Často drahé rany sväté ľúbam Krista Ježiša... (JKS č. 135) Zasa sa tu spomínajú rany, ale nie preto, aby sme sa dojali, lež aby sme ľúbali, ľúbili. Druhý verš tejto piesne hovorí jasne: Kriste Kráľu, aspoň malú čiastku daj mi svojich múk, z rán mi prelej lásky vrelej do srdca i do nôh, rúk. Autorom slov je náš veľký básnik, františkán, milovník Boha i ľudí, Rudolf Dilong. Zo seba mi, Kriste, prelej do mňa svojej lásky vrelej – to je vlastne Pavlovo vyznanie, to je pôvodné ohlasovanie kresťanstva. Všetko ostatné majme, ale si na tom nezakladajme.