Čo nám z Vianoc zostalo? Na túto otázku dáva odpoveď dnešná nedeľa. Odpoveď znie: Zostal nám dospelý Ježiš, Bohom potvrdený ako Kristus. To podstatné o ňom prináša z dnešných biblických textov zvlášť čítanie, ktoré sme počuli zo Skutkov apoštolov. Ide o úryvok z reči apoštola Petra, ktorú povedal na návšteve rímskeho dôstojníka Kornélia. Vo svojej reči predstavil v skratke Ježiša: Boh v ňom oslovil Izraelitov a daroval im skrze neho pokoj (spásu); Ježiš začal verejnú činnosť po svojom krste; kade chodil, robil dobre a uzdravoval. Mohol tak konať, lebo bol s ním Boh.
To podstatné, čo nám z Ježiša narodeného v Betleheme zostalo, dá sa teda vyjadriť jednoducho: Z Ježiša sa nám stal Kristus. Slovo krst v slovanských jazykoch je zjavne odvodené z mena pridaného Ježišovi, z jeho prezývky Kristus. V židovsko-gréckom prostredí sa krst označoval slovom baptizmos, ktoré prešlo aj do latinčiny. Toto slovo bolo odvodené od činnosti, pri ktorej bol niekto namočený do vody alebo ponorený. Pojem vyjadruje vonkajšiu podobu krstu – ponorenie do vody. Apoštol Peter vo svojej reči pripomenul, že Ježiš bol takto pokrstený (ponorený do vody) Jánom (Krstiteľom). Zároveň apoštol dodal, že vtedy Boh Ježiša pomazal Duchom Svätým a svojou mocou. Pomazaný človek sa grécky nazýval Christos, teda Kristus. Pomazaním vzácnym olejom sa uvádzali do úradu kniežatá, králi a kňazi a z tohto konania vznikla prezývka, ktorá sa preniesla na Ježiša. On však nie je za kňaza a kráľa pomazaný ľuďmi, ale Bohom, Božím Duchom, ako pripomenul apoštol.
Ježišov krst má teda dve stránky. Bol ponorený do vody Jánom, čo vtedy znamenalo verejné prihlásenie sa k tomu – dá sa povedať – revolučnému hnutiu, ktoré hlásal Ján. To hnutie malo za cieľ, aby sa Izraeliti obrátili k Bohu – nie zachovávaním formálnych náboženských predpisov, ako to robili farizeji, ale nasledovaním prorokov, ktorí vyzývali k osobnej pokore, sociálnej spravodlivosti a náboženskej moci, ktorá nebude vychádzať z politiky, ale z viery (že nás vedie Boh). Z druhej, dôležitejšej stránky znamenal Ježišov krst to, že sa k Ježišovi prihlásil Boh a konal v ňom, čo sa vo vtedajšej symbolickej reči vyjadrilo metaforou: Boh ho pomazal. Na toto Božie krstenie / pomazanie myslel Ján, keď povedal, že on na to nemá, že pred tým, kto je takto Bohom krstený, nemá ani na to, aby mu zaviazal sandále.
Čo nám teda zostalo z Vianoc? Sme kresťania, sme „kristovia“ (kresťania), sme ponorení do revolučného hnutia, vyvolaného Jánom a Ježišom, ba viac, sme pomazaní, povolaní aj my konať z Božieho Ducha a žiť jeho moc v našom svete. Chápeme to, chceme to, žijeme to? Čo to presne znamená? Včera sme mali poradu a stretnutie na duchovné povzbudenie s našimi učiteľkami náboženstva. Ako podklad na meditáciu sme si rozdali vybrané texty od pápeža Františka, ktoré predniesol ešte v minulých rokoch v Buenos Aires. Mne sa ušiel text o Vianociach. Anjeli pastierom oznámili, že znamením Krista (Bohom pomazaného) bude dieťa v jasliach. Kardinál Bergoglio k tomu kedysi povedal: Je to znamenie úplnej Božej poníženosti. Boh sa prejavil vo svojej nežnosti. Na Vianoce sa nám zvestuje Božia neha. Nechám sa od Boha pohladiť? Lebo to hlavné nie je Boha hľadať, ale nechať sa ním nájsť a pohladiť v prejavoch jeho nežnej lásky. Chceš byť aj ty nežný v ťažkých situáciách, v riešeniach zložitých problémov, alebo dáš prednosť byrokratickému, výkonnému, chladnému riešeniu?
Z Ježiška nám zostal Ježiš žijúci nežnú lásku: Kade chodil, dobre robil... Ach, ako je ťažko robiť podobne. Ako je ťažko zostať nežný, keď aj v cirkvi sa opakovane stretávame s chladnými byrokratmi na jednej strane a s ich pyšnými kritikmi na druhej strane. Koľkí zrádzame nežnosť, koľkí zrádzame Boha? Zažil som to na vlastnej koži. Ako ťažko je zostať nežný zoči-voči chladným byrokratom cirkvi... Ako ťažko je zostať nežný zoči-voči ľuďom, ktorí nás zradili preto, že sme chceli zostať nežní... A predsa, keď nájdeme odvahu, skúsime, že Boh je s nami, a že Ježiš, Boží Kristus, v nás koná.