Homília - 6.1.2015

Keď sme v sobotu boli s niekoľkými priateľmi na krátkom výlete v Rakúsku, videli sme vo viacerých dedinách a mestečkách deti, ktoré boli oblečené za troch kráľov; navštevovali ľudí, spievali koledy a zbierali peniaze – nie pre seba, ale pre ľudí v chudobných krajinách. Je to pekný zvyk, ktorý nás upozorňuje, že záchranné Božie konanie cez Ježiša, ktoré oslavujeme na Vianoce, nepatrí len pár vyvoleným ľuďom, ale ponúka sa všetkým ľuďom vo svete. V našej farnosti sa tento zvyk – žeby deti chodili po kolede a zbierali peniaze pre chudobných – zatiaľ neujal, ale robíme niečo podobné, keď počas adventu zbierame peniaze pre deti v Guatemale.

Peniaze na dobrý cieľ sú vždy užitočné a zbierajú sa aj inokedy. Ako som spomínal v nedeľu, Vianoce sú však celkom osobitným sviatkom lásky. Uvedomujeme si to aj dnes, keď Vianoce slávia kresťania na východe. Názov dnešného sviatku jednoducho ohlasuje: Zjavil sa Pán. V nedeľu sme citovali apoštola Pavla z listu Efezanom: Boh nás v Kristovi požehnal všemožným požehnaním. Dnes z toho istého listu čítame, v čom apoštol to požehnanie zažil: Ukázalo sa, že aj pohania sú skrze evanjelium dedičmi a účastníkmi všetkého toho, čo nám bolo Bohom prisľúbené. Sú našimi bratmi a spolu s nami sú Božími deťmi. Toto sa nám zjavilo – nie, že nás Boh uprednostnil a pohanov a neveriacich ponížil, lež naopak, ukázal nám, že koná aj medzi pohanmi, medzi ľuďmi, čo nie sú kresťania, medzi tými, čo nevedia, či vôbec v nejakého Boha majú veriť.

Ako nám to Boh ukázal? Pavol to naznačil, keď napísal, že sa to udialo cez evanjelium. V čase, keď bol Pavol v Efeze, evanjelium nebola kniha, žiadne z nám známych evanjelií nebolo ešte napísané. Takže evanjelium pre Pavla bolo živé pôsobenie Boha v jeho živote, ktoré ho zmenilo, ako aj pôsobenie Boha v živote iných ľudí. Pavol skúsil medzi pohanmi, že nepotrebujú jesť kóšer, ani sa dať obrezať, ani zachovávať stovky ďalších predpisov, ale túžia byť slobodnými ľuďmi, nadýchať sa pravdy a zažiť lásku – nielen citovú, ale aj solidárnu. Predpokladám, že keď Pavol píše: zjavilo sa, že pohania sú našimi bratmi a deťmi Božími, že to nemyslel tak, že sa to zjavilo, až keď sa pohania dali pokrstiť. Zjavilo sa prv, lebo ako sa pekne hovorí v obrade krstu dospelých: Boh ťa mnohorako oslovoval, predchádzal, a ty si sa otvoril viere, začal si sa modliť, zúčastňovať bohoslužieb, učil si sa poznať jeho vôľu... A preto, keď si od cirkvi dostal podnet, podanú ruku, s radosťou si na tento podnet odpovedal.

Často za mnou prídu ľudia, ktorí neprešli kresťanskou (katolíckou) výchovou, ale zato po celé roky čítali náboženské knihy, sledovali, čo robí cirkev, pozorovali iných kresťanov, nazreli do kostolov, a nedali sa znechutiť ani vtedy, keď skúsili obmedzenosť niektorých z nás. Napríklad: Myslíme si, že bude pravidlom, aby nepokrstený a vo viere nevedený dospelý človek mal sobáš v kostole? Asi skôr nie. A čo im povedia naši úzkoprsí kresťania? Nemôžeš sa dať pokrstiť, nemôžeš prijať sviatosti, lebo žiješ v hriechu! Naopak, v hriechu, a to vo veľmi vážnom, žijú takíto kresťania, ktorí nechcú vidieť, ako Boh oslovuje srdce človeka, ako ho hľadá. Namiesto toho, aby v záujme človeka o kresťanskú vieru spoznali Božie pôsobenie v tom človeku, mýlia ho a odháňajú. Sú ako znalci zákona v dnešnom evanjeliu, ktorí vedeli čítať z Biblie a poznali slová prorokov, ale sami sa nešli Ježišovi pokloniť (Mt 2,4-6). Nespoznali v ňom Božie pôsobenie, ale pohania ho spoznali.

O tom je dnešný sviatok. Radujeme sa z Božieho pôsobenia medzi ľuďmi, zvlášť tými, ktorí Ježišovho Boha nepoznali, a predsa sa mu otvorili. A súčasne prijmime varovanie: Nebuďme ako židovskí veľkňazi a zákonníci, ktorí všetko z náboženstva vedeli, a predsa sa pred Bohom uzavreli a druhým vojsť do Božej lásky bránili. Radšej sa modlime, aby sme sa stali užitočným nástrojom, ktorý Boh použije pre dobro mnohých.