Homília - 7.9.2014

Vrátil som sa z dovolenky a priatelia sa ma pýtajú: Ako si sa mal, oddýchol si si? Priznám sa, že neviem na túto otázku odpovedať. Bol som v prírode, mal som ticho, čítal som si, teda som si oddýchol. Na druhej strane všetky osobné problémy i problémy našej farnosti som si niesol so sebou alebo ma počkali, a ich skoré riešenie zatiaľ nevidím. Takže na otázku, ako sa mám, odpovedám nateraz tak, že v zásade dobre, ale mám aj veľké starosti. A keď príde čas a bude treba, budem žiadať o pomoc.

Ale aj pomôcť či pomôcť si, treba vedieť. Veľa nám k tomu hovoria práve dnešné čítania zo Sv. Písma. Podľa apoštola Pavla je základným riešením problémov vzájomná láska. Hovorí, že nemáme si byť nič dlžní, ale čo sa týka lásky, pri nej sa cíťme byť dlžníkmi. Teda nikdy nepovedzme: Urobil som dosť, dosť som miloval, dosť som sa pre druhých narobil, zajtra už nemusím... Môže nás prekvapiť, že apoštol spája lásku so zákonom: „kto miluje blížneho, vyplnil zákon“. Akoby chcel povedať, kto chce milovať, nech zachováva zákony. Aké zákony? Nespomína nič nové, len staré známe zásady etiky, ktoré viac-menej uznávali aj židia, ba aj rozumnejší rímski pohania: Nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš! Alebo to myslel apoštol naopak? – Kto chce zachovať zákony, nech miluje?

Keď tieto apoštolove myšlienky počúvame povrchne, znie nám to ako duchovné filozofovanie. Ak sa však pozrieme do 13. kapitoly Listu Rimanom, skadiaľ tieto myšlienky pochádzajú, nájdeme súvislosť s realitou. Apoštol sa na tomto mieste svojho listu dostal k téme (politickej) vrchnosti, pričom hneď hovorí, že vrchnosti sa treba podriadiť. Lebo, ako píše: „Niet vrchnosti, ak len nie od Boha“ (Rim 13,1). Môžeme sa až zľaknúť: Odkedy sú naši politici, najmä tí, čo konajú zlo, od Boha?! Opäť platí – nečítajme povrchne. Apoštol tu jednoducho vraví, že mať vrchnosť je normálna vec. Ale súčasne dodáva: Tá skutočná je od Boha, a tej sa treba podriadiť. Nemyslí tým samozrejme konkrétnych politikov, a už vôbec nie kresťanov v politike (žeby len oni boli vrchnosť „od Boha“), ale myslí vrchnosť všeobecne, ktorá je vrchnosťou preto, lebo chce vyžadovať a chrániť zachovávanie základnej etiky. V 12. kapitole Listu Rimanom píše apoštol o pravidlách kresťanského života a vymenúva, čo to znamená. Medzi iným spomína aj to, aby sa kresťania nepomstili, aby to posledné potrestanie hriešnika nechali na Boha a v tejto súvislosti spomína, že bežné riešenie spravodlivosti treba ponechať na vrchnosť, ktorá má na to zákony a zákonné orgány. Pavol tu nerieši politologicky, či by v Ríme mohla byť lepšia vrchnosť a lepšie zákony, ale hovorí len toľko, že pre kresťana nie je riešením problémov v spoločnosti pomsta alebo priamo rozvrat štátu, ale podriadenie sa zákonu. Vlastne Pavol hovorí o niečom podobnom, ako to poznáme z filmov z prostredia Divokého západu, kde statočný šerif nedovolil zločinca lynčovať rozzúreným davom, ale odovzdal zločinca súdu. Ten súd nemusel byť zďaleka dokonalý, ale predsa len išlo o celkom inú spravodlivosť ako pri lynčovaní. Aby som uviedol aktuálny príklad, na dnešnej Ukrajine by bol obrovský úspech, ak by sa o poriadok starali normálne štátne orgány, a nie finančnými skupinami platené súkromné armády.

Môžeme sa pýtať: Nie je to málo, čo žiada Pavol? Len zachovávanie etiky v rámci pohanského alebo dnešného nekresťanského štátu? Nie, nie je to málo, ak ide o spoločnosť, ktorá sa bude cítiť viazaná etickými zákonmi. Iste, dnes máme problém, že žijeme v spoločnostiach, ktoré sa nevedia dohodnúť ani na tom, čo sú základné etické zákony. Ak je to tak, o to väčšmi ako kresťania usilujme sa prispieť k dohode na týchto základných etických pravidlách, a pokiaľ to nie je možné, aby sme napĺňali láskou tie pravidlá, ktoré jestvujú. Apoštol poznajúc pomery medzi kresťanmi v Ríme pri písaní listu myslel aj na to, aké meno si „urobili“ židia a kresťania v Ríme, keď sa tak vadili o Krista, až sa to dostalo až k cisárovi Claudiovi, a ten ich roku 49 po Kr. z mesta vyhnal. Nevaďme sa o Krista, odkazuje Pavol, ale cíťme sa byť dlžní prejavovať lásku pohanom, židom i dnešným ateistom!

Keď sa vrátime domov do našej slovenskej cirkvi a do našej farnosti: Ako budeme riešiť naše problémy? Naplníme pravidlá nášho spolužitia a práce láskou alebo ju jedni vymenia za ohováranie a udávanie a druhí za bezmocnosť a strach? Bude môcť niekto o nás, o našej farnosti, povedať: Pozrite, s akou úctou a otvorenosťou riešia katolíci svoje financie, svoje projekty, svoje organizačné a personálne problémy? Ak by sa niekto nazdal, že dôležité riešenia sa týkajú len pána biskupa alebo kňazov, nech prijme rád a vážne slová dnešného evanjelia: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,20). Dobre si všimnime, akú nám dal Pán Ježiš týmito slovami prihrávku. Už to nehovorí len Petrovi, ale nám všetkým: Aj vy ste zodpovední, teda rozhodujte, ja vás beriem vážne...

Cirkvou, ktorá si nebude robiť hanbu, ale bude zákony napĺňať láskou a v nej riešiť svoje problémy, môžeme byť len vtedy, ak takéto Ježišove prihrávky spracujeme a šance, ktoré dostávame, aj využijeme. To je tá pomoc, na ktorú sa spolieham a s ktorou počítam pre budúcnosť.