Homília - 15.8.2014

Keď som bol párkrát na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v Chorvátsku, všimol som si, že podoba, ktorú má v tejto krajine mariánska nábožnosť – teda podoba kresťanskej viery inšpirovaná Máriou – sa prežíva v niečom inak ako u nás. Zaujalo ma, ako boli do tejto nábožnosti zapojení aj muži, nielen ženy, ako na sv. omšiach na sviatok Nanebovzatia Panny Márie bolo veľa mladých mužov, ako mocne spievali a s hrdosťou sa modlili. O Slovensku sa hovorí, že u nás je tiež rozšírená mariánska nábožnosť a že máme veľa pútnických miest, kam sa chodí za Pannou Máriou. Ale akú podobu má táto nábožnosť, toto prežívanie viery? Môžeme povedať, že mariánsku nábožnosť prejavujeme tým, že sa modlíme ruženec a spievame mariánske piesne. Niektorí tvrdia, že sa s Pannou Máriou pravidelne rozprávajú, potom to zapisujú a šíria ako jej posolstvo. Môže byť toto dostačujúcou podobou viery inšpirovanou Máriou?

Keď si všimneme čítania zo Sv. Písma na dnešný deň, zbadáme, že v dnešnom čítaní z Prvého listu Korinťanom od apoštola Pavla sa Panna Mária menom vôbec nespomína. Pavol menom spomína Adama a Krista. Obaja sú tu spomínaní ako reprezentanti celého ľudstva. Adam zastupuje ľudstvo, ktoré zomiera, Kristus ľudstvo, ktoré žije: všetci v ňom ožijeme, všetci vstaneme z mŕtvych. On, Kristus, žije prvý, potom tí, čo mu patria. Máriu môžeme vidieť ukrytú v týchto slovách, že najprv vstal z mŕtvych Kristus, potom tí , čo patria Kristovi. Ona totiž ako prvá patrí medzi tých, čo sú mu blízko, čo mu patria.

Ako možno vidieť aj na slovách dnešného evanjelia, na ďakovnej modlitbe, ktorou evanjelista Lukáš vyjadril vieru Ježišovej matky, Mária si nikdy nenamýšľala, ale všetko veľké vo svojom živote pripisovala Bohu, ktorý zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Boh hľadí na poníženosť, nie na umelé ponižovanie sa. Hľadí na vedomie malosti pred Bohom, na správne zaradenie sa pred Bohom. Kto je takto správne „malý“, počúvajúci  Boha, nie seba, žijúci z dôvery pred Bohom, nie v strachu pred ním, ten sa potom môže stať aj nástrojom v Božích rukách. Ten dokáže spolupracovať s Bohom aj na tom, čo spomína Mária vo svojej modlitbe: Aby Boh ukázal svoju silu na pyšných, vzal im moc a pozdvihol chudobných a hladných. Máriina modlitba je aj programom: počúvať Boha a slúžiť jeho činnosti vo svete, ktorou oslobodzuje z biedy. Spolupráca s Bohom na tejto činnosti sa musí diať celou dušou i celým telom. Nemôžeme ani Boha milovať len duchovne či duševne, ale vždy aj telesne. Milovať telesne znamená konať, prakticky sa zasadzovať za riešenie problémov vo svete, aby v ňom nevládli pyšní, ale aby sa k hodnotnému životu oslobodili trpiaci a chudobní.

Pri tomto nasadení, pri tomto zápase často s prekvapením zistíme, že nemáme na veľa, ale keď sa nenecháme viesť len vlastnými snami, lež Bohom, keď nám ide o jeho vec, o dobro ponižovaných, tak zistíme aj to, že s Bohom víťazíme. V Chorvátsku sa na viacerých miestach spája mariánska nábožnosť so spomienkou na víťazstvo statočnej hŕstky ľudí v nejakej rozhodujúcej bitke. Obrancovia nejakej pevnosti alebo mesta sa zasvätili pred obrazom Panny Márie, a potom premohli obrovskú armádu Turkov. Nejde o výmysel, ale skutočné historické udalosti. Z podobnej skúsenosti žije aj mariánska nábožnosť v susednom Poľsku, zvlášť na najväčšom pútnickom mieste, v Czenstochowej. Tam sa v 17. st. malej skupine obrancov podarilo poraziť veľkú švédsku armádu po tom, ako sa zasvätili Panne Márii.

V Chorvátsku majú dnes štátny sviatok a tento deň nazývajú Velika Gospa – deň našej veľkej panej. Páči sa mi toto vyjadrenie. Nie panenka, ako sa niekedy hovorí u nás, ale pani. Pani, ktorá nás učí počúvať Boha a jemu slúžiť. Nech je Mária aj našou paňou a naša viera nech je takisto hrdá a mocná, aby sme s Božou pomocou aj my víťazili vo svete na prospech chudobných a ponížených.