Homília - 6.7.2014

„Nadchnúť je lepšie ako poúčať“. Táto zásada platí pri výchove detí, pri práci i v náboženstve. Na otázku, prečo sa potom tak zriedkavo uplatňuje, je jednoduchá odpoveď: je to namáhavejšie. Učiteľ, ktorý chce nadchnúť žiakov, musí vynaložiť viac námahy ako ten, ktorý žiakov „motivuje“ len ukladaním povinností a hrozbou horšej známky.

Apoštol Pavol v tej časti Listu Rimanom, ktorú sme dnes čítali, hovorí práve na túto tému. Jeho cieľom nie je len nadchnutie pre nejakú činnosť, jeho cieľom je samotný život. Aby sme mohli žiť, musíme byť oživení Duchom, musí Duch prebývať v nás. Slovo „duch“ má viacero významov. Preto apoštol toho Ducha, ktorého myslí, bližšie opisuje: Je to Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, Duch Boží a Kristov. Môže nás zaraziť, ako apoštol prítomnosť Ducha podmieňuje umŕtvovaním skutkov tela. Pod touto podmienkou si možno predstavovať odriekanie si dobrého jedla, ale aj bičovanie sa do krvi, ako to pestovali niektorí askéti v stredoveku. Apoštol však umŕtvovanie spresňuje, keď píše: deje sa „pomocou Ducha“.

Všimnime si túto malú poznámku. Nemáme sa najprv umŕtvovať, obmedzovať svoje telo, aby potom akoby za odmenu vošiel do nás Boží Duch, ale „pomocou Ducha“ máme objaviť, čo dáva nášmu životu zmysel a perspektívu. V tom je práve Duch, o ktorom hovorí apoštol. S jeho pomocou umŕtvujeme svoje telo, nie bez neho. Bez neho by nás to nebavilo, on nás nadchol. Ak učiteľ hudby nadchne žiaka pre hru na nejaký nástroj, bude žiak umŕtvovať svoje telo, bude si organizovať svoj program tak, aby sa hudbe mohol venovať. Bude sa umŕtvovať, lebo sa na hranie teší. Chápeme, že pre učiteľa, ktorý motivuje, je jeho práca so žiakmi väčšou námahou, ako pre učiteľa, ktorý len prikazuje a skúša. Ale závisí azda všetko od úsilia učiteľa? Podobne sa možno pýtať: Závisí úspech apoštola, úspech rodiča pri výchove detí alebo úspech kazateľa len od vynaloženej námahy? Určite nie. Apoštol Pavol by nám povedal, že predsa aj on musel byť najprv nadchnutý. Na začiatku bolo Ježišovo vzkriesenie: Duchom, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych. Toto vzkriesenie malo dôsledok: premenu Šaula na Pavla, uverenie a nadšenie apoštola. Dostal zjavenie a vošiel doňho Duch. Zjavenie a jeho prijatie idú pospolu. Pavol vie, o čom hovorí, má s Duchom Kristovým skúsenosť. On, ktorý sa bál ľudí, ktorý nevyzeral vôbec dobre, ktorý sa nevedel vyjadrovať, by nikoho nebol schopný osloviť, ak by za jeho rečou a konaním nebol Boží Duch. A takisto by nikoho nezískal, ak by Duch Boží nebol aj na druhej strane, na strane jeho poslucháčov. Porozumenie a silu uveriť získali tiež pomocou Ducha.

Vari potom nemusíme vôbec nič urobiť? Všetko urobí Duch Boží za nás? Jedno zaiste urobiť musíme: Musíme mať túžbu žiť, túžbu nechať sa nadchnúť a tešiť sa na niečo, čo naplní náš život. Pri tejto poslednej podmienke možno pripomenúť časté Ježišovo varovanie. Varovanie pred usadením sa, stučnením a zbohatnutím. Život sa môže stať takým zabezpečeným, že si ho prestaneme vážiť a žiť. Ľahšie nadchneme dieťa z chudobnej rodiny, ako dieťa obklopené maškrtami, peniazmi, hračkami, mobilmi a počítačmi. Najúspešnejší športovci málokedy pochádzajú z bohatých rodín. Viacerí dnes úspešní futbalisti z Južnej Ameriky začínali ako chudobné deti na ulici. Mali šťastie, ak si ich všimli ľudia, ktorí nechceli na nich len zarobiť, ale rozvinuli ich talent a radosť z hry. Málokto vie, že futbalu v Brazílii a Argentíne v prvej polovici 20. stor. učili často  kňazi, ktorí si všimli talent a radosť detí z hry s loptou. Bol to kňaz Manuel Gonzales z mesta Petrópolis, ktorý vytvoril prvé pravidlá futbalu v Brazílii a aj prvú koženú loptu. Prvé futbalové kluby vznikali v priestoroch farností, popri ihriskách sa budovali školy. Pomerne rýchlo sa z futbalu stal fenomén, ktorý uchvátil celý národ. Za nadšením pre futbal v Brazílii či Argentíne nebola len túžba po zábave, ale skúsenosť priateľstva a vzájomným nápomocných vzťahov. V súčasnosti sa aj v Južnej Amerike pomery menia. Mnohí ľudia kriticky vnímajú, že z ich obľúbeného športu sa stáva biznis pre najbohatších a futbal sa odcudzuje bežným ľuďom. Dobrou správou je, že v Argentíne vyhral tohto roku majstrovstvá krajiny klub Atletico San Lorenzo, ktorý kedysi pre deti prisťahovalcov v jednej štvrti Buenos Aires založil salezián Lorenzo Massa. Členom klubu je aj pápež František. Znalci hovoria, že je to jeden z mála klubov, ktorý tak ako ich veľký priaznivec nestratil pôdu pod nohami a kontakt s obyčajnými ľuďmi.

Nadšenie a Duch sa nedajú zahrať. Aj šport možno hrať len vtedy, ak sa na nič „nehráme“ a sme poctiví. Apoštol by povedal: Zostaňme otvorení Duchu. Zostaňme mu otvorení v cirkvi a rodine, pri športe i práci. Pomáhajme si v tom navzájom a zachovajme si radosť!