Homília - 22.6.2014

Pred veľkými športovými podujatiami, ako sú napr. práve prebiehajúce majstrovstvá sveta vo futbale, možno pozorovať, ako sa jednotlivé národy líšia vo svojom naladení a očakávaniach. Tréneri, hráči a fanúšikovia niektorých národov sú veľmi optimistickí a počítajú vopred len s víťazstvom. Iní sú skromnejší – akoby nechceli zakríknuť prípadný úspech. K tej druhej skupine patríme aj my. O našich hráčoch sa hovorí, že najlepšie zahrajú vtedy, keď sa od nich veľa neočakáva. (Možno by to chcelo nejakého národného psychológa...)

Po dlhšom čase, vyplnenom pôstnym a veľkonočným obdobím, budem sa na kázňach opäť viac venovať čítaniam z textov apoštola Pavla. Dnes sme od neho čítali úryvok z Listu Rimanom: Pavol tam začal pesimisticky, ale skončil optimisticky. Najprv hovorí o hriechu a smrti, ktoré ovládli všetkých ľudí. Potom hovorí o Božej milosti, ktorá všetkých urobila spravodlivými. Bol Pavol lacný optimista, podobne ako sú niektoré národy pri športovom zápolení? Táto otázka je dôležitá, lebo sa netýka jednej udalosti (jedného športového diania, jedných politických volieb a pod.). Táto otázka sa týka našej ľudskej situácie všeobecne. Aj keď sme zväčša zaujatí jednotlivými udalosťami, aspoň niekedy sa potrebujeme nechať zaujať aj našou ľudskou situáciou celkove. Čo tým myslím? Myslím na to, ako si seba samých zásadne predstavujeme. Pokladáme sa najmä za smrteľných a hriešnych ľudí alebo sme predovšetkým ľudia, ktorých má život a Pán Boh rád?

Sociologicky sa dá povedať, že ľudia sa v každej spoločnosti delia na dve veľké skupiny: Na tých, ktorí si o sebe myslia, že od nich temer nič nezávisí, a potom na tých, ktorí „sa cítia“, ktorí si namýšľajú, že svoj život i životy druhých majú pod kontrolou. Osobne nechcem patriť medzi prvých ani druhých. Ale spolu s Pavlom chcem patriť medzi ľudí, ktorí skúsili, že ich má niekto rád. Dokonca Boh. Všimnime si: Pavol nedelí ľudí na takých, čo sa podceňujú, a na pyšných. On delí ľudí na seba podceňujúcich čiže ľudí so skúsenosťou, že sú smrteľní a hriešni, a potom na tých, čo vedia, že ich má niekto rád. Kde na to Pavol prišiel? Prišiel na to, lebo to sám skúsil. A skúsil to cez zjavenie ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista. Skúsenosť tejto lásky cez zjavenie Ježiša Krista nazval milosťou, čiže nezaslúženým darom. Pre nás môže byť zvlášť dôležité, že Pavol nestavia na nejakej osobnej citovej skúsenosti, ale pokúša sa hovoriť o spoločnej ľudskej skúsenosti. Tak, ako je spoločnou ľudskou skúsenosťou to, že sme smrteľní (a často aj zlí), tak chce Pavol ľudí presvedčiť, že našou spoločnou skúsenosťou môže byť, že sme životom a Bohom milovaní. Ľudia, ktorým Pavol písal, poznali Sv. Písmo. Vedeli, že Biblia začína Adamom a zmienkou o jeho hriechu. Adam (hebr. pozemský človek) bol v tomto prostredí obrazom každého človeka, ktorý veľa chce, ale zároveň nič nedokáže, lebo je zameraný sám na seba. Pavol voči obrazu Adama vztýčil obraz Ježiša Krista ako pravého človeka, čím chcel povedať, že už nemáme pesimisticky opakovať, ako sme všetci deti Adamove, ale optimisticky máme vyznávať, že sme bratmi Ježišovými a spolu s ním deťmi Božími.

Aj ty môžeš uveriť, že Ježiš ti je bratom a Boh tvojím otcom – hlásal apoštol a pôvodné kresťanstvo. Ale nepodceňuj sa a neklaňaj sa iným ľuďom, a ani sa nepokúšaj vládnuť nad inými. Pokúšaj sa uveriť v lásku prostredníctvom Ježiša Krista. V tom je jadro kresťanskej viery. Keď sa o to pokúsiš, zistíš na vlastnej koži, že to funguje. Ak nemáme byť lacnými optimistami, potrebujeme dôkazy. Pavol písal svoj list do Ríma niekedy v roku 57/58. Nikdy predtým v hlavnom meste ríše nebol, ale vedel, že sú tam už kresťania, mnoho kresťanov. Už 10 rokov predtým, roku 49, sa cisár rozčuľoval, že sa v Ríme židia hádajú kvôli Ježišovi. O tých sporoch máme zachované historické dokumenty. Po odchode mnohých židov z Ríma na základe cisárskeho príkazu zostali medzi rímskymi kresťanmi najmä ľudia, čo prešli ku kresťanstvu z pohanstva. Aj oni si ďalej niesli radosť z viery. To bol ten nenahraditeľný dôkaz, že to funguje, dôkaz, ktorý sa nedá ničím nahradiť.

Iste, pre skeptikov chcem povedať, že ani ja neverím ľuďom, ktorí v mene kresťanskej viery „hrajú“ radosť (lebo niekde počuli, že sa to tak má). Radosť sa hrať nedá. Ako sme počuli, je to milosť. Je to dar, po grécky charis, charizma. Čítal som, že je to vlastne z francúzštiny známy šarm, šarmé. Niečo, čo je prirodzene príťažlivé. Boli také obdobia, keď sa kresťanská viera šírila nasilu, pomocou politikov. Dnes sa za to hanbíme. Jezuitskí misionári, keď prišli medzi Indiánov do pralesov Južnej Ameriky si všimli, že ich možno očariť šarmom hudby, získať ich na niečo, čo je pekné. Išli na to zo správneho konca. Keď sa ich zverencom ubližovalo, pekné však už nemohlo byť len hrať na klarinet alebo na husle, ale pekné, šarmantné bolo nezradiť, neujsť a ukázať, že pekná je láska, ktorá je verná.

Nech našou voľbou nie je pýcha ani sebapodceňovanie, nech našou voľbou je viera, ktorá sa overí radosťou, tou prirodzenou, čo sa získa v živote a jeho skúškach.