Homília - 29.5.2014

Dnešný sviatok je podčiarknutie, zdôraznenie odkazu Veľkej noci. Ako vieme, na Veľkú noc oslavujeme Ježišov obnovený, vzkriesený život a zároveň spoznávame, akú účasť máme na tomto vzkriesenom Ježišovom živote. Vzkriesený Ježiš sa dnes predstavuje ako ten, ktorý svojich učeníkov poveruje úlohami vo svete a zároveň im dáva schopnosti a silu, aby to zvládli. Udalosť, ktorú nazývame nanebovstúpenie, je tak vlastne odovzdávanie kompetencií. Nie je ani celkom pravda, že Ježiš odchádza, lebo hovorí: „Som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mt 28,20). Takto to aspoň čítame v Matúšovom evanjeliu. Matúš ani nehovorí o nanebovstúpení, ale o poslednom zjavení vzkrieseného Ježiša. To posledné zjavenie prináša poverenie: Choďte, učte, krstite... O nanebovstúpení hovorí Lukáš na začiatku knihy Skutky apoštolov: „Vzniesol sa hore, až im ho oblak vzal z dohľadu“ (Sk 1,9). Ale aj on nezabúda pripomenúť Ježišom dané poverenie, keď spomenie, že Ježiš pred svojím odchodom dáva apoštolom Ducha Svätého a vyzýva ich, aby boli jeho svedkami až do končín sveta.

Z historického hľadiska je teda to, čo nazývame nanebovstúpenie, posledným zjavením vzkrieseného Ježiša. Tieto zjavenia boli mimoriadne osobné skúsenosti s Ježišom, ktoré dosvedčovali, že novým spôsobom žije po smrti u Boha. Na rozlíšenie od snov a preludov sa tieto zjavenia dali overiť tým, že dávali silu – v textoch Nového zákona sa tiež hovorí, že dávali Ducha Svätého. Túto silu a Ducha dávali ku konaniu vo svete. Počuli sme o tom aj po dve ostatné nedele. Ježišov život u Boha sa dosvedčuje odovzdaním jeho sily pre konanie skutkov na jeho spôsob, vo svete a cez nás. Udalosť, ktorú voláme nanebovstúpenie, je teda dňom nášho nastúpenia do úlohy Ježišom poverených učeníkov. Ježiš už nekoná sám, koná s nami a cez nás.

My si však stále kladieme otázku: Naozaj koná cez nás? Lukášova kniha Skutky apoštolov je odpoveďou na túto otázku, keď rozpráva o tom, ako Ježišovi učeníci napriek svojim slabostiam konali v jeho mene: Začnú presvedčivo hovoriť ako Ježiš, dotýkajú sa sŕdc ľudí ako Ježiš, uzdravujú ako Ježiš, idú medzi ľudí ako on a aj zomierajú ako on; bez zatrpknutosti, s láskou k nepriateľom, s odvahou svedčiť o dobrom Bohu aj pred zlými, a to až po smrť, aj za cenu smrti.

Videl som nedávno televízny dokument o pápežovi Františkovi (Pápež František, pápež ľudí, televízia NOE). Je to film o tom, ako Jorge Bergoglio pôsobil a žil v Buenos Aires, prv, ako sa stal pápežom. V jednej časti tohto filmu ukázali, ako Bergoglio káže vonku pred kostolom a pýta sa ľudí: Kde bol podľa vás Ježiš po celý deň? Bol azda v kostole? Máte  pravdu, nie, nebol celý deň v kostole. A kde teda bol? Áno, bol na ulici s ľuďmi. A čo robil Ježiš na ulici? Predával buráky? Nie, hľadal ľudí. Išlo mu o ľudí, zaujímal sa o ich život. Kto má hľadať ľudí v Ježišovom mene dnes? Máte pravdu, mám to robiť ja, majú to robiť iní biskupi, kňazi... A kto ešte? Máš to robiť ty! Svet nemáme nechať taký, aký je. Máme hľadať ľudí ako Ježiš a robiť zo sveta jeho svet.

Mohlo by sa to zdať naivné, ak by sa nevedelo, že Bergoglio a jeho farníci naozaj pracovali po celé dni medzi ľuďmi, v mestských štvrtiach s najhoršou povesťou, kam sa cudzí ľudia báli vkročiť aj za svetla. A nikdy sa jemu a jeho ľuďom v týchto štvrtiach nič zlého nestalo. Ľudia, aj tí hriešni, vedeli, kto im pomáha, komu na nich záleží. Nebezpečenstvo hrozilo z inej strany – od tých, čo vládnu politike a ekonomike a žijú v strážených palácoch. Treba si to predstaviť, aby sme pochopili, čo je Ježišovo nanebovstúpenie. Že je to naozaj odovzdanie sily a kompetencií konať v jeho mene v dnešnom svete. Preto sa dnes chceme modliť, aby sme sa vedeli Ježišovi odplatiť za jeho dôveru a aby sme jeho vzkriesený život žili cez životy nás a našich blížnych.