Homília - 25.5.2014

Ako každý rok, aj dnes na slávnosti Prvého sv. prijímania, máme v našom kostole obraz, ktorý symbolicky predstavuje túto udalosť. Obraz je vytvorený na motív známeho príbehu z Lukášovho evanjelia o Zachejovi (Lk 19,1-10). Zachej bol hlavným vyberačom daní v Jerichu; pritom sa obohatil a ľudia ho pokladali za zlého človeka. Bol na Ježiša zvedavý, Ježiš to využil a šiel k nemu na návštevu. Stretnutie s Ježišom na neho tak zapôsobilo, že Zachej polovicu svojho majetku rozdal a štvornásobne nahradil škody, ktoré porobil.

Detí som sa na slávnosti spýtal, prečo je na obraze namaľovaný Zachej, prečo sú tam ony (deti), ale Ježiša na obraze nevidíme. Odpoveď je asi v tom zmysle, že Ježiša tam nevidno, lebo svätým prijímaním sa Ježišom máme stať my. Je to celkom v súlade s dnešným čítaním z Jánovho evanjelia, kde sa spomína, že Ježišovi učeníci sa obávajú, že po jeho odchode ostanú ako siroty, ale on im sľubuje, že ich neopustí. Bude žiť vo svojich nasledovníkoch; vznikne spoločenstvo, ktoré je opísané ako vzájomné spolužitie: „Ja som v otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14, 20). Evanjelium tiež spomína, že Ježiš už nebude priamym sprievodcom či zástancom svojich učeníkov, ale dostanú iného Zástancu, ktorého Ježiš nazýva Duch pravdy. Neveriaci ľudia tohto Ducha neuvidia, ani nepoznajú, ale veriaci ho spoznajú, lebo bude v nich. Je to podobný argument, ako minulú nedeľu: „Kto verí vo mňa, bude konať skutky, ktoré ja konám, ba aj väčšie“ (Jn 14,12).

Malým deťom sa kedysi hovorilo, že keď budú na sv. prijímaní, prijmú Ježiša do svojho srdiečka. Pekne to znie, ale zvádza to k predstave, že ide len o citovú záležitosť. Citovo môžeme mať v srdci Ježiša (podobne ako iných ľudí, ktorých máme radi) aj bez sv. prijímania. To, čo nazývame sv. prijímanie, je však skutočné prijímanie Ježiša prostredníctvom spoločného jedla, ktoré ho má pripamätať. Pritom nie je jedlo ako jedlo. Tu sa myslí jedlo ako prejav spolužitia rodiny, komunity, blízkej partie ľudí, ktorí chcú spolu žiť a mrieť. Kedysi by sa povedalo „pokrvní bratia“. Tým sa však nemyslelo pokrvné príbuzenstvo po predkoch, ale viac: zjednotenie v cieľoch, ochota spolu žiť a zomierať za tie ciele. K takému zjednoteniu smerovalo spoločenstvo Ježiša s jeho učeníkmi, z takého spoločenstva žije Ježišova cirkev. V tomto spoločenstve k spoločnému jedlu patrí i spoločné rozprávanie. O čom? V 14. kapitole Jánovho evanjelia sa pripomína, že ide o zachovanie Ježišových prikázaní. Ich zachovanie predpokladá ich poznanie. Nejde pritom o poznanie úzkoprsých poučiek. Ježišove prikázania sú najmä príklad, ako keď pri poslednej večeri umyl učeníkom nohy a povedal im: Dal som vám príklad, aby ste aj vy slúžili jeden druhému (Jn 13,15). Tieto Ježišove prikázania sú tak vlastne láska, ochota nechať sa ňou preniknúť a konať ako on, byť ako on. Preto sa aj v tom dnešnom čítaní z Jánovho evanjelia opakovalo: Ak ma milujete, zachováte moje prikázania. Ak toto chcete, ak toto žijete, spoznáte, že som vo vás a vy vo mne. Tento stav či proces, ktorý sa deje v ľuďoch, čo nasledujú Ježiša, označuje Ježiš aj za Ducha pravdy. Inak povedané, vďaka našej viere, vzbudenej Ježišom, Boh bude konať v nás tak ako v Ježišovi.

Pomenovanie tohto Božieho konania ako prítomnosť Ducha pravdy pripomína, že sa mýlime, ak pravdu chápeme ako teoretickú výpoveď, o ktorú sa možno hádať, alebo ku ktorej vôbec nemožno dospieť – lebo vraj každý má svoju pravdu... Duch pravdy sa jasne prejavil v spomínanom Zachejovi. Z jeho spoločenstva s Ježišom, z rozhovoru a jedenia s Ježišom (z jeho prvého sv. prijímania!) zrodil sa v ňom Duch pravdy. Preto sa podelil o svoj majetok a napravil škody, čo predtým spáchal. Toto je pravda! Celkom praktická a uchopiteľná. Takúto pravdu zažívala prvotná cirkev, ako sme dnes o tom počuli zo Skutkov apoštolov. Spolupracovník apoštolov, istý Filip, navštívil mesto Samariu a ohlasoval tam Krista. Ako sa píše, pozorne ho počúvali, lebo predtým zažili, čo robí. Zažili, ako Filip uzdravil množstvo ľudí, keď ich oslobodzoval od posadnutosti a ochromenia.

Páči sa nám konanie Zacheja po stretnutí s Ježišom? Páči sa nám konanie Filipa a ostatných Ježišových apoštolov, ktorí uzdravovali  ľudí? Máme aj my túžbu prinášať nadýchnutie ľuďom utrápeným a zakomplexovaným, ľuďom, ktorí sa nevládzu narovnať pod ťarchou svojich problémov a starostí? Ak áno, nebojme sa uveriť, že Boh vie konať aj v nás. Lebo napokon, záleží naozaj len na tom, čo sa nám páči. Samozrejme, nie iba citovo, ale ako láska, pre ktorú sa dokážeme nadchnúť, v nej sa darovať, v nej žiť i mrieť.