Homília - 16.3.2014

Asi pred rokom sme s priateľmi organizovali sériu besied na tému: "Moc a občianska angažovanosť kresťanov." Téma vznikla z určitého pocitu bezmocnosti, ktorý sa začal šíriť medzi našimi ľuďmi nad situáciou v spoločnosti občianskej i cirkevnej. Proti bezmocnosti treba vystúpiť s kritickým postojom a pokusom o vlastnú moc čiže angažovaním sa. Niektorí kresťania však každú kritiku otočia voči kritikovi samotnému: A ty si aký? Najprv obnov sám seba! Voči tejto pripomienke je ťažko niečo namietať. Môžeme len súhlasiť, že zbytočné je mudrovať nad stavom moci v spoločnosti, ak nevieme zvládnuť ani seba samého (svoje sklony, okolnosti, vzťahy). Otázkou zostáva, ako sa tá obnova myslí, či nejde len o lacné nábožné podriadenie sa niekomu alebo niečomu. Opačný prístup majú sekulárni alebo tzv. liberálni ľudia. Títo vyznávajú predstavu moci ako prejav vlastnej nezávislosti: Buď sám sebou; postaraj sa sám o seba! V čom je tu rozdiel oproti kresťanskej výzve: obnov sám seba? Kým liberálna výzva počíta s tým, že v zásade sme každý majiteľom akcií či aktív svojej ľudskosti, len musíme nájsť odvahu s nimi „ísť na trh“, tak kresťanská výzva na obnovu počíta s tým, že svoje aktíva zhodnotíme len vo vzťahu k niekomu inému, kto nás presahuje. Kresťanstvo ako náboženstvo pritom  samozrejme nemyslí len na vzťah k iným ľuďom, ale myslí na vzťah k Bohu ako základnej skutočnosti nášho života.

Dnešné čítania zo Sv. Písma nám ohlasujú, ako sa tento vzťah k Bohu myslí, ako môže fungovať. Podľa rozprávania z knihy Genezis Boh oslovuje Abrama (Abraháma), aby všetko, čo má a pozná, opustil a vydal sa do neznáma. Na tejto ceste ho Boh požehná a urobí ho požehnaním i pre ostatných. Abram si nemá namýšľať, že je viac-menej dokonalý, a stačí mu len uplatniť moc nad svojím životom, ale naopak, hodnotným človekom sa môže stať len v opustení toho, čím zatiaľ je. Podľa pohanských predstáv sa človek nemohol radiť s bohmi (človek im bol ľahostajný), podľa biblickej viery (ktorá tu vzniká) sa však rozprávať s Bohom môžeme, ba máme sa ním nechať viesť, ak náš život má dospieť k niečomu dobrému.

Podobný postoj, aký mal Abram, spomína dnešné evanjelium o Ježišovi. Jeho vyjdenie zo seba, jeho vydanosť sa Bohu, symbolizuje vystúpenie na vysoký vrch. Na rozdiel od Abrama Ježiš vo svojej otvorenosti sa Bohu, nie je sám. Dejiny komunikácie s Bohom predsa len pokročili, a tak Ježiša na ceste k Bohu sprevádza to najlepšie zo židovskej náboženskej tradície (Mojžiš a Eliáš). Evanjelium uprednostňuje Ježiša pred Mojžišom a Eliášom, čo podčiarkuje zmienkou, že Ježiš sa premenil do žiary slnka. Vysvetlenie tohto premenenia ponúka tajomný hlas z neba, ktorým sa sám Boh k Ježišovi prihlási ako k svojmu milovanému Synovi, ktorého máme počúvať.

Kto pozná Abramov príbeh, vie, ako sa Abram opakovane trápil, aby sa uistil, že nepodlieha sebaklamu, ak sa odovzdá Božej moci a nechá sa ňou viesť. Podľa evanjelia túto neistotu, ktorá patrí k viere v Boha, však spočiatku nevnímal apoštol Peter. On nechápal, že naše silné duchovné zážitky nemajú mať podobu skrýše, do ktorej sa skryjeme pred neistotami nášho života, ale podobu cesty neznámom, neistotou, na ktorej nám pomáha len Božia navigácia. Pre náboženskú skúsenosť s Ježišom, Mojžišom a Eliášom navrhoval Peter postaviť tri stany. Nechápal, že túto skúsenosť nejde ustajniť a zaškatuľkovať, a tak sa jej zmocniť. Túto skúsenosť možno zažívať len na neistej ceste, v opakovaných pokusoch do nej vstúpiť a žiť ju tak ako Ježiš.

Ako môžeme poznať, že moc, ktorej sa máme oddať, aby nás viedla životom, je dobrá a skutočná? Musíme si svoje výhľady (kam ísť) testovať. Na začiatku býva aj to liberálne (pubertálne) východisko: chcem byť sám sebou, chcem sa postarať sám o seba. Kto pozná Bibliu, však vie, že pritom nemožno zostať. Toto východisko vo svojej „holej“ podobe totiž nie je nič iné ako diabolský návrh z raja: Sami sa staňte bohmi! Minulú nedeľu som preto povedal, že Ježiš nám ukazuje príklad, ako treba ustáť pozíciu na rozhraní medzi slobodou a autoritou. Nezvoľme si slobodu bez autority, bez úcty ako Adam a Eva, ale nezvoľme si ani autoritu ako skrýšu, ako to podľa dnešného evanjeliového rozprávania navrhoval Peter. Voľme si slobodu i autoritu súčasne. V praxi to znamená, že sa pýtam a všímam si, kedy som zažil takú moc, ktorá ma pozitívne premenila. To je odkaz Abramovej skúsenosti, to je odkaz Ježišovho premenenia. Nebudovať okolo jedného duchovného zážitku ochranný stan či múr, ale vydať sa na cestu a overiť si vždy znova, kedy to funguje, kedy ma to pozitívne prežiari a premení.

Pápež František hovorí, že Božie slovo prejavuje dynamiku vychádzania. Preto máme vyjsť zo svojej pohodlnosti a mať odvahu ísť na periférie. Pekne František hovorí, že najprv musíme objať vlastnú zraniteľnosť, lebo len vtedy sme schopní skloniť sa v súcite k ranám iných. A keď sa skloníme a liečime rany iných, s prekvapením zistíme, že rany, ktoré sme liečili u druhých, stali sa liečivou masťou na naše vlastné rany. To je vlastne tá premieňajúca skúsenosť, ktorá potvrdzuje, že sme sa nepomýlili, keď sme sa vydali na cestu do neznáma, na periférie, do neistoty.