Homília - 23.2.2014

Pred týždňom sme boli z našej farnosti na návšteve vo Viedni Hietzingu, v našej spriatelenej farnosti. Nešli sme na výlet, išli sme sa povzbudiť a poradiť. Hlavnou témou stretnutia bolo „spoločné“ alebo „všeobecné“ kňazstvo veriacich. Prečo by nás mala táto téma zaujímať? Okrem iného preto, aby sme si vedeli odpovedať na otázku: kam patríme a kto nám patrí?

Apoštol Pavol poukázal práve na túto otázku, keď napomínal korintských kresťanov, aby sa neviazali na nikoho z ľudí, ani naňho, iba na Boha samého, a aby na ničom inom nestavali, iba na základe, ktorý sám Boh postavil a ktorým je Ježiš Kristus. Kto sa takto viaže na Boha a stavia na Kristovi, nerozhoduje sa medzi Bohom, ľuďmi či vecami, lebo vie, že všetko mu patrí – aj ľudia, aj svet, aj život, aj čas, aj smrť. Všetko nám patrí a aj my niekomu patríme – Pavol povie, že Kristovi, ktorý nám nič neberie, ale objíma nás a vedie k Bohu, kam aj on, Kristus patrí.

Pripomeniem, že apoštol píše tieto myšlienky kresťanom v Korinte najmä preto, lebo hneď po vzniku kresťanského spoločenstva v tomto meste, vznikli aj spory. Tie spory dali by sa trochu prirovnať ku sporom, ktoré poznáme z politiky, keď sa niektorí ľudia sporia o svojich politických favoritov. Ak sú takéto spory v politike nepríjemné, ale pochopiteľné, uprostred kresťanov sú vyslovene zavrhnutiahodné. Hádky v politike o osobách môžu dospieť až k tomu, že ľudia rezignujú na dialóg a presadí sa primitívna sila. Hádky v cirkvi môžu dospieť až tam, že ľudia opustia spoločenstvo cirkvi, stratia vieru a v ich srdci vyhasne láska. Ak však v politike túžime dosiahnuť, aby si ľudia namiesto zlého človeka vybrali za svojho zástupcu človeka lepšieho, v cirkvi si žiadneho človeka vybrať nesmieme. V tomto zmysle Pavol hovorí, že sme Božím chrámom, v ktorom prebýva jeho Duch, jeho sila, múdrosť a láska – ak staviame na Kristovi. V ňom sa Boh prejavil, aby sme sa mu stali podobnými, aby sme podľa Krista nechali v sebe pôsobiť Božieho Ducha. Nie však, aby sme sa podriadili nejakému človekovi, na neho sa naviazali a kvôli nemu sa rozhádali s ostatnými.

Ľudia, samozrejme, rozlišujú. Vedia napr. posúdiť, kto im z kňazov lepšie poradí. V tomto zmysle vedia povedať, kto je múdrejší. Tu si však musíme dať veľký pozor. Vo viere, náboženstve, morálke podľa Ježiša nesmie ísť o moju múdrosť. Moja alebo tvoja múdrosť môže byť len ako vietor do plachiet, ktorý našu loďku zaženie k múdrosti Božej. Takto to myslí apoštol, keď povie, že všetko je naše. Nik nám našu múdrosť neberie, ale všetko sme odovzdali inému cieľu, ako je potvrdenie našej múdrosti. Všetko sme odovzdali Kristovi a on to odovzdal Bohu.

V modernom svete prevláda názor, že len nesamostatní ľudia si nechajú hovoriť od kňazov, čo majú robiť. V ostatnom čase počuť na Slovensku varovanie pred tzv. klerikalizáciou, čím sa myslí neprimerané zasahovanie kňazov do verejného života. V praxi sa možno nedá celkom ľahko rozlíšiť, kedy kňazi alebo aktívni kresťania neprimerane zasahujú, a kedy ide o potrebné svedectvo viery. Práve tu by nám malo pomôcť pochopenie toho, čo je „všeobecné“ kňazstvo veriacich. Kresťania pôvodne slovo kňaz nepoužívali. Pripomínalo im pohanských kňazov, ktorí sa tvárili ako čarodejníci, čo poznajú božské tajomstvá, a židovských kňazov, ktorí mali právo prinášať obety v chráme. Pre kresťanov bol jediným a pravým kňazom len Kristus. On neobetoval iných, ale seba, a tajomstvo, ktoré mu zjavil Boh Otec, odovzdal všetkým. Preto Pavol napísal, že všetci veriaci sú chrámom Božím a všetko im patrí. My všetci podľa jeho príkladu sme kňazi, lebo sme kresťania. My všetci obetujeme nie veci a zvieratá, ale seba. My všetci zjavujeme a ohlasujeme tajomstvo, ktoré nám zjavil Boh, nie naše lepšie vzdelanie a našu múdrosť. Ľudia, ktorých dnes nazývame kňazmi, majú byť služobníkmi spoločenstva, povolaní na to, aby spájali spoločenstvo a pomáhali ostatným na ceste k Bohu, nie k sebe.

Ako celkom mladý kňaz poznal som kňaza, ktorý mal vtedy viac ako 70 rokov. Pôsobil blízko Trnavy, pred vojnou študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme, jeho spolužiakmi boli neskorší biskupi a kardináli. On kariéru neurobil, cez vojnu musel odísť z biskupského úradu v Trnave, lebo sa zastával židov, po vojne mu ubližovali, lebo sa nepodriadil novej moci. Keď som k nemu chodieval okolo r. 1980 spovedať pred veľkými sviatkami, pýtal som sa ho, dokedy to bude trvať. Povedal mi, že dokedy budú chodiť ľudia. Často to bolo až do noci, takže sa mi už ani neoplatilo ísť domov. Obetavo slúžil ľuďom, bol múdrejší ako všetci ostatní, ale nikdy si nenamýšľal. Pamätám si, ako sa raz nahneval na kolegov kňazov a povedal: Čo to stále rozprávate, že krstíte, premieňate chlieb na Telo Kristovo, že rozhrešujete hriechy? Nie my krstíme, nie my premieňame, nie my dávame rozhrešenie, ale Boh krstí, Boh premieňa, Boh rozhrešuje!

Niekedy treba pripomenúť staré učenie našej viery, aby sme ľahšie vyriešili nové otázky. A najmä, aby sme sa ľahšie zorientovali v tom, komu a kam patríme.