Homília - 16.2.2014

Kedysi sa hovorilo: kto má zbrane a veľa vojakov, ten má moc. Potom sa hovorilo: kto má peniaze, ten má moc. Dnes sa hovorí: kto má informácie, ten má moc. V súvislosti s mocou platí všetko povedané, ale vlastníctvo informácií sa v súčasnom svete vskutku stalo akýmsi kľúčom ku každej moci. Preto veľké štáty, ale aj veľké finančné skupiny zamestnávajú množstvo ľudí, ktorí nerobia nič iné, len sledujú, odpočúvajú a triedia informácie o iných ľuďoch. Čomu majú všetky tie informácie slúžiť? Dobromyseľní ľudia sa nazdávajú, že na ochranu obyvateľov, ale opakované úniky informácií zo zákulisia potvrdzujú, že informácie slúžia väčšinou opäť len moci: politickej, ekonomickej a samozrejme moci osobnej.

Apoštol Pavol sa v 2. kapitole Prvého listu Korinťanom priam ironicky vymedzuje voči múdrosti mocných tohto sveta a ohlasuje, že on má lepšie tajomstvo, ktoré je určené ľuďom „dokonalým“. Toto tajomstvo nazýva aj múdrosťou Božou. Na čo myslí, apoštol naznačuje, keď píše, že mocní vo svete múdrosť nemali, a preto ukrižovali Pána slávy. Naopak, kto túto múdrosť má, kto má to pravé tajomstvo, ten práve v ukrižovanom Ježišovi poznáva Pána slávy, poznáva toho, ktorý je krásny a dobrý, ktorý je v sláve Božej.

O akom tajomstve píše Pavol a kto sú tí „dokonalí“, ktorých spomína? Každé náboženstvo je náboženstvom už tým, že má ambíciu ponúknuť celkové riešenie života, teda vieru a morálku, tiež metódy vedúce k cieľu i samotný cieľ – radosť zo života i večnosti. Pozvaní sú všetci, ale neodpovedá každý. Kto sa však zaujíma a odpovedá, môže byť zasvätený (do tajomstva). V Pavlovej dobe okrem štátneho náboženstva, ktoré slúžilo udržaniu moci Ríma, boli v obľube aj rôzne alternatívne náboženstvá – mystéria (tajomné kulty). Z vtedajšej doby vieme, že židia sa tiež pokladali za vyvolených a dokonalých, čo poznajú tajomstvo sveta a zjavenie jedného jediného Boha. Keď Pavol hovoril o dokonalých, nemyslel na tých, čo si to namýšľali pre svoje vzdelanie alebo morálku, ale preniesol tento pojem na kresťanov, ktorým chcel povedať: Vy ste sa stali dokonalými, lebo meradlom úspechu v živote stal sa pre vás Ježiš – to, čomu on žil, a pre čo bol ochotný aj zomrieť.

Pripomeňme si súvislosť Pavlových slov. Kresťania v Korinte prijali zvesť o Ježišovi prostredníctvom Pavla. Po Pavlovi ale prišli do Korinta ďalší misionári a tí začali ľuďom prezentovať kresťanstvo ako úspech podľa meradiel sveta. Pavol bol odrazu pre nich ten slabý, ktorý nevie ani dobre rečniť, ani nie je pekný a zdravý. Tak, akože je za ním Boh?, pýtali sa. Preto im Pavol napísal, že Boh ho nechal slabého, aby viera nespočívala na svetskej múdrosti a moci, ale na moci Božej. A preto tiež napísal, že to, čo ponúka, je tajomstvo. Nejde však o tajomstvo, ako s pomocou náboženstva zbohatnúť alebo byť úspešný a zdravý, ale ako sa pripodobniť Ježišovi – Pánovi slávy. Ako podstatu Ježišovho života apoštol označil jeho lásku k Bohu, otvorenú všetkým, čo jej dávajú prednosť pred každým iným úspechom: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani na um nezišlo, čo pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“

Takáto láska nie je niečo naivné, čo sa prejaví v rozcítenosti romantických duší. Ježiš zomrel z lásky, ktorá sa zrazila s múdrosťou sveta i pýchou náboženstva a odhalila obe tieto moci ako neschopné uspokojiť ľudské túžby. Ježišovi láska je láska bojovná, a ako takú ju prijal aj Pavol. Táto láska bojuje a ľudí vedie k tomu, aby sa prestali podceňovať a vyhovárať, že nič nezmôžu... V našej spoločnosti právom musíme byť s mnohým veľmi nespokojní. Keď však čítam v tlači alebo na internete kritické texty na stav našej spoločnosti, často si uvedomím, že tieto kritiky sú sterilné, lebo sú pyšné, zlostné a bez lásky. Pavol nám dáva svedectvo o kritike, ktorá nie je sterilná, lebo je láskou, láskou, ktorá bojuje za svet. To je to tajomstvo, ktoré spoznáva človek, ktorý miluje Boha. Tým, čo nemilujú, sa však neodhalí; naopak, bude sa im javiť ako smiešne a zbytočné.

Jeden priateľ mi nedávno povedal, aké je to smutné, že cirkev na Slovensku nevie dať do popredia takých ľudí, ktorí sú naozaj múdri a majú iných radi. Odpovedal som mu, že neviem o žiadnom ľahkom riešení, a že v realite to funguje asi tak, ako to zažil aj súčasný pápež. Jorge Bergoglio nemal ešte ani 40 rokov, keď sa stal šéfom jezuitov v Argentíne. Narazil však na odpor, po čase ho zbavili funkcie a poslali do ústrania. Odtiaľ ho vytiahol arcibiskup z hlavného mesta, ktorý si ho vybral za spolupracovníka, lebo si ho vážil ako svätého muža. Ešte takto pred rokom mnohí ľudia na úradoch v Ríme chceli poslať kardinála Bergoglia na dôchodok, lebo v ňom videli prekážku pre svoje predstavy o cirkvi. Nedovolil to pápež Benedikt, ktorý si kardinála Bergoglia tiež vážil ako svätého človeka. Predsa, keď sa Bergoglia už ako pápeža pýtal jeden novinár: kto ste, povedzte nám pravdu o sebe?, jeho odpoveď znela: Som obyčajný hriešny človek. To je na mne to hlavné...

Takýmto prístupom sa mení svet. To je to tajomstvo, o ktorom hovoril apoštol Pavol. To je aj podstata kresťanstva. Láska, ku ktorej sa hlásime ako hriešnici. Nech je to aj naša láska, nech sa stane tajomstvom aj nášho úspechu.