Na úvode z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom si dnes môžeme všimnúť, ako Pavol videl vytváranie kresťanskej cirkvi – na čom by malo záležať. Hneď v prvej vete listu spomína apoštol tri autority: Boha, Ježiša a seba. Svoju autoritu Pavol odôvodňuje tým, že ho Boh povolal, aby bol apoštolom, nositeľom posväcujúceho diela Ježiša Krista. To dielo je posväcujúce, lebo z ľudí robí svätých. Pavlova autorita sa zakladá na tomto Božom povolaní. A dosvedčuje sa tým, že to, čo Pavol ohlasuje, funguje. Ľudia, ktorí sa cítia nešťastní a hriešni, ľudia, ktorí sa izolovali pre svoju pýchu alebo naopak pre svoje seba podceňovanie, stávajú sa svätými.
Tejto svätosti treba správne rozumieť. Dnes sa svätosť chápe ako vlastnosť ľudí, čo urobili niečo výnimočné. Pôvodne sa ale slovom svätosť neoznačovala kvalita človeka, ale pozícia, v ktorej sa nachádza. Keď je niekde silné svetlo, je tam aj tieň. Môžem si vybrať, či budem na slnku alebo v tieni. Podobne sa chápala svätosť v pôvodnom kresťanstve. Ľudia v Boha verili alebo nie, verili v Boha alebo čary, báli sa ho alebo im bol ľahostajný. Odrazu sa však objavili ľudia, ktorí sa Boha nebáli, ani im nebol ľahostajný, ale tvrdili, že s Bohom je krásne. Každý to môže zistiť, keď sa k nemu obráti. Nie každý, kto sa najprv polepší, ale kto sa k Bohu obráti. Každý, kto z tieňa vyjde na svetlo.
Čo znamená obrátiť sa alebo vyjsť na svetlo? Pre Pavla to znamenalo prijať a odovzdať skúsenosť, ktorú získal cez Ježiša. Prečo niekomu už nestačilo chodiť do chrámu (či už v Jeruzaleme alebo niekde inde), prečo niekomu už nestačila židovská ani pohanská morálka? Lebo skúsil niečo lepšie. Nevieme to popísať inak ako skúsenosť radosti a slobody. Preto aj pápež František nazval svoj program pre cirkev „radosť evanjelia“. Obrátiť sa znamená prijať radosť a slobodu evanjelia. Žiť v cirkvi znamená vlastne opakovane testovať, skúšať túto radosť a slobodu, či to funguje, a odovzdávať ju.
Vrátim sa k tej prvej otázke: o čo nám teda spolu v cirkvi ide? O zachovanie tradície, plnenie povinností, prijímanie sviatostí? Len potiaľ, pokiaľ nám to všetko napomáha vyjsť na svetlo, pokiaľ nám to dáva radosť a slobodu. Pokiaľ nás to uzdravuje z hriechu, smútku, zmätku, pýchy a hnevu, lieči zo zbabraného života. Apoštol ešte pripomenie: ale spolu s inými! Žiadna namyslenosť, žiadna vyvolenosť len pre niekoho! Nemôžeme byť v cirkvi s každým kamaráti, ale musí nám byť jasné, že sme spolu, lebo si pomáhame dostať sa na svetlo, k svätosti. Nie k tej hrdinskej, kde sa na niekoho ukáže: Aha, aký je svätý! Ale k svätosti, ktorú si odovzdávame ako radosť a slobodu Ježišovho evanjelia.
Je iste skvelé, ak medzi nami vznikajú aktívne skupiny, aby sme si pomáhali k svätosti. Môže sa to diať rôznym spôsobom, môže to mať rôzne zameranie. Niekto sa v našej farnosti venuje viac deťom, iný hudbe, ďalší sa modlí ruženec a pod. Či je to pravdivé, spozná sa aj podľa toho – ako píše Pavol – nakoľko je to spolu s inými. Kto sa venuje deťom, má, musí vidieť aj starých ľudí. Kto sa venuje hudbe, má sa venovať aj vzdelaniu a Sv. Písmu. Kto sa modlí ruženec, má sa snažiť aj o porozumenie otázok sveta a ľuďom, ktorí sú iní. Každá aktivita v našej farnosti bude nedôveryhodná, ak by končila len v nejakej do seba zahladenej skupinke. Podobné meradlo platí pre kritické skupiny v našej cirkvi. Kritika je dobrá, ak vedie k spoločnej radosti a slobode. A samozrejme k láske. Inak kritika sama ľahko odhalí, že jej zdrojom je zatrpknutosť a nie svätosť.
Nech nám naša dnešná modlitba, naše premýšľanie a slávenie pomôžu byť úprimnými pred sebou a otvoriť sa radosti, slobode a svätosti, ktorá pochádza z Ježiša a jeho evanjelia.