Homília - 6.1.2014

Keďže sa k Vám po tieto dni prihováram veľmi často, využijem dnes príležitosť, ktorú ponúka tradícia dnešného sviatku. Okrem požehnania vody patrí k tejto tradícii aj ohlásenie termínu Veľkej noci. Úradne sa ohlasuje takto:

Milí bratia a sestry, Pánova sláva sa nám zjavila a vždy sa bude medzi nami zjavovať, až kým on sám nepríde. Centrom celého liturgického roka je posvätné Trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré vrcholí v nedeľu na Veľkú noc – v tomto roku 20. apríla. V každú nedeľu, ktorá je Veľkou nocou týždňa, svätá Cirkev sprítomňuje túto veľkú udalosť spásy, v ktorej Kristus premohol hriech a smrť. Z Veľkej noci pramenia všetky sväté dni: Popolcová streda, 5. marca, Nanebovstúpenie Pána, 29. mája, Zoslanie Ducha Svätého, 8. júna, Prvá adventná nedeľa, 30. nov. Aj na sviatky svätej Božej Matky, apoštolov a svätých i pri Spomienke na všetkých zosnulých Cirkev putujúca na zemi ohlasuje Veľkú noc svojho Pána. Kristovi, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde, Pánovi času a dejín, neprestajná chvála na veky vekov. Amen.

Z týchto vznešených viet úradného ohlásenia Veľkej noci si asi zapamätáme jej termín (tohto roku pomerne neskoro), ako aj termín našich hodov – sviatku Ducha Svätého. Dôležitejšie je však všimnúť si upozornenie, že Veľká noc je centrom nášho kresťanského roka, teda aj nášho života. Takým centrom nie je deň našich narodenín, ani výročný deň sobáša, ani deň začiatku dovolenky či prázdnin, ani žiaden štátny sviatok, ale Veľká noc, cez ktorú Kristus premohol hriech a smrť. Včera som pomocou príbehu o človeku, ktorý padol do jamy, pripomenul, že v kresťanskej viere sa oslobodenie z útrap našej ľudskej existencie (z hriechu a smrti) deje cez konkrétny prejav lásky. Tým môžeme myslieť drobné prejavy lásky, ktoré dávame i dostávame, ale najmä zásadnú skúsenosť prijatia do existencie, ako do existovania z lásky. Niekto môže namietnuť, že mnohí ľudia takú pozitívnu skúsenosť nemajú. Napr. siroty a nechcené deti, podobne aj niektorí ľudia na začiatku dospelosti, keď sa im ich sny a plány zrútili hneď na začiatku. A iste sa ako zbytočné existencie môžu cítiť aj mnohí starší ľudia z tisícich dôvodov. Ja však nehovorím, že takéto skúsenosti nejestvujú, ale naopak, práve preto, že jestvujú, pripomínam, že kresťanská viera učí zásadnej skúsenosti prijatia do existencie, ako do existovania z lásky. Náboženstvo nie je, ako si niekto myslí, len na ozdobu alebo ako barlička, keď je život ťažký. Náboženstvo je (teologicky povedané) totálny experiment. V kresťanstve sa tým experimentom myslí experiment s láskou, pokúšanie sa o nájdenie lásky, ktorou sme zásadne milovaní. Na rozdiel od spomenutého budhizmu osvietenie v kresťanstve totiž neznamená, že prijmeme svoje vyhasnutie v nirváne, ale že budeme osvietení láskou, čo nezhasne.

Príbeh, ktorý sa dnes číta z Matúšovho evanjelia, je o tomto osvietení. Mudrci (pretože boli múdri) hľadali osvietenie (to je stará tradícia Východu) a našli ho v Ježišovi. Tento príbeh je v evanjeliu na začiatku, ale jednoznačne bol napísaný ako vyjadrenie skúsenosti, že cez Ježiša mnohí ľudia (tradične veriaci, donedávna neveriaci, hriešnici, čo sa podceňujú...) našli osvietenie v láske Božej a sami sa stali schopnými lásky. Symbolom ich osvietenia sú aj ich dary: zlato, kadidlo a myrha. Podľa tradičného výkladu ide o zlato lásky, myrhu utrpenia a kadidlo modlitby. Teda o lásku, ktorá oslobodzuje, lásku, ktorý sa vie obetovať, a lásku, ktorá sa modlí.

Dnešný sviatok Zjavenia Pána takto už ohlasuje Veľkú noc, a najmä zjavuje jadro našej viery: Zjavila sa nám hviezda, za ňou sme sa vydali a našli sme osvietenie, ktoré nám umožňuje náš život prijať a milovať aj vtedy, keď je ťažký.