Homília - 24.11.2013

Každú nedeľu sa stretávame v našom kostole prakticky tí istí ľudia a ja sa vám prihováram takisto každú nedeľu. Z jednej strany je to veľká vec, že je tu skupina ľudí, ktorá sa pravidelne stretáva, aby sa modlila, vo viere počúvala Božie slovo a prijímala sviatosti... Z druhej strany je vhodné uvedomiť si, že v takejto časti nášho mesta, ako je Dev. N. Ves, žije asi 16 tisíc ľudí, z ktorých sa za katolíkov pri úradnom prieskume prihlásilo asi 9 tisíc. Ďalších 7 tisíc ľudí v Dev. N. Vsi sa pokladá za inak veriacich, alebo za neveriacich, alebo nemá potrebu sa k svojmu náboženskému vyznaniu prihlásiť. Z tohto pohľadu tvoríme my, ktorí sa pravidelne stretávame v našom kostole, pomerne malú skupinu. Preto je dôležité pýtať sa, ako chápeme seba, svoju vlastnú vieru. Či sme zameraní viac sami na seba a pre seba, alebo vnímame svoje prepojenie na okolie a svoju zodpovednosť za spoločné veci vo farnosti a v meste.

Dnešnou slávnosťou nedele Krista Kráľa sme dospeli akoby na vrchol cirkevného roka, ktorý je tematicky iný ako kalendárny rok. O Ježišovi Kristovi je každá nedeľa v kresťanskej cirkvi, ale dnešná nedeľa to chce ešte viac zdôrazniť, chce ako vo finále ešte raz ukázať na Ježiša: Hľa, náš kráľ!  Kráľ je ten, kto je prvý, kto je najdôležitejší. V tomto zmysle hovorí o Ježišovi aj dnešné čítanie od apoštola Pavla z Listu Kolosanom, kde apoštol Ježiša nazýva „milovaným Synom Boha, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov“.

Tejto formulácii dnes mnohí ľudia nerozumejú. Mnohým sa zdá, že ak nejaké vykúpenie vôbec potrebujú, tak len od prázdnej peňaženky alebo od miznúcej mladosti. Toto nepochopenie základnej kresťanskej výpovede (že v Ježišovi je naše vykúpenie) súvisí zväčša s nepochopením vlastnej ľudskosti. Ľudskosť sa dnes berie ako čosi dané, hotové, či už sa prežíva ako šťastné alebo naopak ako smoliarske. Ja takto neživotne, bez vývoja, len osudovo, neviem uvažovať ani o veciach, nieto o človeku. Preto vnímam našu ľudskosť ako to, čo si pýta vykúpenie, vyslobodenie od toho, čo nám prináša bolesť – nech už je pôvod tej bolesti morálny, sociálny alebo existenciálny. Keď sa vrátime k myšlienkam apoštola Pavla z listu Kolosanom, všimneme si, že on vykúpenie dáva do vzťahu s tým, čo je človek. „Boh stvoril človeka na svoj obraz“, čítame v knihe Genezis. Nový zákon však nezostáva pri tejto výpovedi. V Novom zákone sa píše, že obrazom Boha je jedine Ježiš. Obraz je ten, kto odpovedá, zodpovedá svojmu modelu. Ježiš je takto obrazom Boha a súčasne modelom pravého človeka, pravej ľudskosti. Takto chápu kresťania svoje vykúpenie: Dospievame do skutočných ľudí len vo vzťahu k niekomu krajšiemu, lepšiemu, motivujúcemu, kto nás ťahá dopredu. Ak dospievaš vo vzťahu k Ježišovi, si kresťan, veríš v neho, teda neberieš svoju ľudskosť ako osud, nepoddávaš sa energiám a mocnostiam, politikom ani boháčom, psychike ani telu, ale formuješ svoju ľudskosť cez Ježiša, vo vzťahu s ním a v ňom.

Už sme si kedysi povedali, že apoštol Pavol listom Kolosanom reagoval na pseudoduchovné (ezoterické) trendy medzi kresťanmi v Kolosách. Boh nechávajúci zomrieť Ježiša na kríži zdal sa týmto ľuďom málo duchovný. A tak vymýšľali cestu k Bohu, ktorá by nešla cez kríž, ale cez anjelov. Človek sa však nemôže stať anjelom, môže sa na anjela len hrať. To však neprináša vykúpenie boľavej ľudskosti, ale únik od nej a jej zradu. Preto kresťan dospieva k svojmu vykúpeniu cez žitie ľudskosti podľa Ježiša. Na Lukášovom spracovaní príbehu o zomierajúcom Ježišovi, ktoré sa dnes číta ako evanjelium, sa mi páči, že Ježiša na kríži neopisuje ako niekoho, kto je uzavretý do svojej bolesti a do svojej vlastnej viery. Ježiš zomiera medzi dvoma ďalšími ľuďmi. On a tí ďalší dvaja sú spoločne reprezentantmi zranenej ľudskosti. Každý na iný spôsob. Jeden nesie svoj osud (svoju ľudskosť) tupo, bez sebareflexie, zato s hnevom na seba i voči Ježišovi. Druhý prežíva svoj osud s nečakaným otvorením sa pre Ježiša a jeho túžbu po lepšej ľudskosti. Ježiš sám prežíva svoj osud ako totálne otvorený pre ostatných, ako ten, čo sa vie podeliť aj o svoj sen o vykúpenej, vyslobodenej ľudskosti. V Dev. Novej Vsi sa za katolíkov vedome hlási asi 9 tisíc ľudí. To nie je málo. Do kostola pravidelne chodí asi 1 tisíc. Ani to nie je málo. Dôležité však je, v čom prežívame svoje vykúpenie, formovanie svojej ľudskosti. Neprežívame svoju vieru a svoju nádej na vykúpenie len ako súkromný projekt, sami pre seba a svoje deti?

Kedysi prišiel za mnou jeden človek, ktorému išlo o záchranu prírody v okolí rieky Moravy a zabránenie jednému megalomanskému podnikateľskému projektu v našej obci a povedal mi: „Pán farár, ja si myslím, že farárom nie ste len pre tých, čo chodia do kostola, že vy ste farárom pre všetkých. Preto si dovolím spýtať sa, či nám požehnáte v našom úsilí...“ Keď mi vysvetlil, o čo ide, povedal som: „Ďakujem za dôveru, a nielen požehnám, ale vás aj podporím.“ Dnes na veľké výročie našej farnosti povedzme si podobne každý z nás: Ja nie som kresťan, nie som katolík, nie som človek sám pre seba a svoje deti. Som ako Ježiš pre všetkých. Aby som žil a cez svoj život aj overil a dosvedčil nádej, ktorú som našiel v Ježišovi Kristovi.