Homília - 10.11.2013

Keď správne počítam, naposledy som bol v kostole sv. Martina v Hrušovanoch pred 36 rokmi. To je dlhý čas, vážim si, že ste si na mňa po tých rokoch spomenuli, ale som aj trochu v neistote, ako sa vám mám prihovoriť. Pokúsim sa o preklenutie rokov spomienkou na časy, keď som k vám prišiel.

Bol som vtedy veľmi mladý, mal som len 23 rokov. Medzi vami som našiel iné prostredie, aké som poznal z môjho detstva. Vyrástol som v meste, a to takom, kde sa na základnej škole náboženstvo neučilo. Moji spolužiaci boli zväčša z rodín, ktoré boli neveriace alebo sa tak tvárili. Tu, v Hrušovanoch a v ostatných obciach farnosti bolo iné prostredie. Tu chodili temer všetci ľudia do kostola a všetky deti na náboženstvo. V tomto tradičnom náboženskom prostredí som cítil, že nechcem byť ako kňaz príliš iný ako ostatní ľudia, že nechcem byť oddelený od tzv. obyčajných ľudí. Nechcel som byť „pán“, aj keď sa mi vtedy hovorilo „pán kaplán“ alebo „dôstojný pán“. Chcel som byť priateľ pre mladých i starších. V tom mi vtedy veľmi pomohlo, že na okolí, v topoľčianskom okrese, bolo v tých časoch veľa dobrých kňazov, ktorí boli odo mňa o 30 i 40 rokov starší, ale boli to kamaráti. Aj nebohý farár v Preseľanoch, Anton Štítny, ktorý na niekoho pôsobil prísne, bol veľmi dobrý kamarát, a ja som aj vďaka nemu našiel vo vašej farnosti domov.

Keď je človek mladý, nemá veľmi premyslené to, čo robí. Robí to spontánne, robí to, čo ho baví. Zdá sa, že to, čo v mladosti robíme, nás viac nesie, akoby sme to sami vymýšľali a vytvárali. Dôležité však je, aby to, čo nás nesie, nebolo napr. len zdravie a sila mladosti. Potrebné je byť aj úprimný a mať poctivé úmysly. To platí pre lásku, pre kňazstvo i politiku. Úprimnosť a poctivosť však nechápme len ako morálne správanie. Ide o viac. Ide o to, čo veríme, čo si predstavujeme ako ideál – nie ako vzor, ktorý máme napodobňovať, ale ako cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. Ostatné tri roky pripravujem si kázne najmä na texty z druhého čítania pri nedeľných sv. omšiach. To sú zväčša úryvky z listov apoštola Pavla. Chcel som tým listom lepšie porozumieť, a tiež som si uvedomil, že tieto listy nám približujú celkom pôvodné kresťanstvo. Väčšina listov apoštola Pavla vznikla prv, ako boli napísané evanjeliá. Dnes sme čítali úryvok z Druhého listu apoštola Pavla Solúnčanom. Keď sa na text pozrieme bližšie, zaujme nás, že Pavol ako samozrejmosť píše: Boh nám dal večnú útechu a radostnú nádej. Potom Pavol vyslovuje želanie, aby Boh kresťanov stále potešoval a dával im silu pre život a dobré skutky. Apoštol tiež prosí o modlitbu, a to zvlášť preto, aby sa on a ostatní kresťania zachránili pred zlými ľuďmi. A ešte zdôrazní, že on tomu aj verí, že sa uchránia od zlého, lebo Boh je verný a dá nám potrebnú silu.

Vraví sa, že nič nie je horšie ako lacná útecha. Keď apoštol píše o potešení či utešení, nechce lacno utešovať. Pripomeňme si, že ide o list. Apoštol, zdá sa, svojimi listami odpovedá na listy kresťanom zo Solúna. V liste sa vyjadruje podobne ako my, keď píšeme: veď som ti to vravel, veď to už vieš, skúsil si to, nevzdávaj sa, zostaňme v spojení, buďme si oporou... Z listu cítiť, že apoštol a ľudia v Solúne stali sa priateľmi. Nie preto, žeby toho až tak veľa spolu prežili. Našli sa však v spoločnej viere a nádeji podľa Ježiša Krista. Ako vedeli, že je to naozaj? Pavol píše, že Boh im dal radosť a silu (pre život a dobré skutky a na vzdorovanie zlým ľuďom). V tomto zmysle treba čítať Pavlov list. Ako slová priateľov, ktorí sa povzbudzujú, sľubujú si vzájomnú modlitbu a potvrdzujú si, čo spolu zažili. Zažili, objavili, že ich nenesie životom len zdravie či nejaký úspech v rodine a práci, ale viera, ideály, skúsenosť, že Boh je a koná v Ježišovi a koná aj v nás. Lebo nám napriek ťažkostiam dáva radosť a silu. Nie smerom do minulosti, že si sa napr. dobre oženil a si ešte zdravý a darí sa ti, ale smerom do budúcnosti, že máš chuť robiť dobre, darovať zo seba niečo iným, možno aj veľmi veľa, lebo ťa nesie skúsenosť viery podľa Ježiša Krista. To je aj príklad sv. Martina, ktorý bol Bohom oslovený prv, ako sa stal kresťanom, a s chudobnými ľuďmi sa delil o svoj majetok skôr, ako sa dal pokrstiť. Viera je to, čo nás ťahá dopredu, čo nás vyvádza zo seba, z našej uzavretosti.

Za tie roky, čo sme sa nevideli, sa veľa zmenilo. O zmenách tu u vás by ste mohli najlepšie hovoriť vy sami. A aj treba hovoriť, radiť sa a nachádzať riešenia smerom dopredu. Po roku 1990 som mal možnosť viac čítať knihy múdrych teológov z Nemecka a Rakúska a mať kontakty s našimi katolíkmi v zahraničí. Oni hovoria, že potrebujeme také zmeny v cirkvi, aby sme prešli od ľudovej cirkvi k cirkvi ľudu. Ľudová cirkev – to je to, že všetci, celý národ, celá dedina, sme veriaci, sme katolíci, chodíme do kostola. Ale je to často bez veľkého premýšľania a najmä je to minulosť. Budúcnosť je cirkev ľudu a ľudí, cirkev, ktorú nesieme a reprezentujeme pokiaľ možno všetci, čo sa k cirkvi a Ježišovi hlásime. Pavol bol v Solúne aj s cestou pár týždňov, a predsa tam vznikla životaschopná farnosť ľudu, ľudí, ktorí postupne na svojej viere vybudovali veľkú kultúru. O niekoľko storočí práve zo Solúna prišli na Slovensko sv. Cyril a Metod.

Ja som bol kedysi medzi vami dva roky. Nie je to veľa, ale dotkli sme sa jeden druhého. Nielen tak, že sme boli vtedy mladí a všeličo nás bavilo. Dotkli sme sa tak, že nám to dalo silu zvládnuť život, poctivo ho žiť, že nám to dalo radosť zo života cez vieru v Boha podľa Ježiša Krista. Za túto skúsenosť dnes ďakujeme a s vďakou i spomíname na našich rodičov a priateľov, na kňazov, ktorí nás na našej životnej ceste sprevádzali, na všetkých ľudí, ktorí nás obohatili.