Homília - 3.11.2013

Do arzenálu tradičnej protináboženskej kritiky patrí výčitka, že vo svete vždy trpelo veľa nevinných ľudí (tiež zvieratá a vôbec celá príroda), a že Boh, ktorý by mal byť dobrý, údajne proti tomu nič nerobí. Táto výčitka sa dá aj otočiť a my sa môžeme pýtať, aký zmysel majú naše dejiny (bez Boha), keď sa v nich udialo toľko zlého, keď sa zlí priam rozťahujú a keď toľko ľudí trpelo a trpí nevinne. Takže, robí niečo Boh, aby bolo menej utrpenia vo svete? A majú zmysel ľudské dejiny, keď je toľko zla vo svete?

Iste jestvujú ľudia, ktorí si takéto otázky nekladú, alebo niektorí veriaci dokonca povedia, že oni veria, že všetko tak či tak dobre dopadne. Kam sa zaradíme my? Ak sa radíme k tým, čo majú otázky, a nielen otázky, ale aj zdravú nespokojnosť so svetom, môžeme pochopiť, na čo sa prví kresťania pýtali apoštola Pavla, a tiež môžeme lepšie porozumieť jeho odpovediam v Druhom liste Solúnčanom. Apoštol odporúčal čakať na príchod Ježiša ako Pána a Krista, ale zároveň upozornil, že to nebude hneď a zajtra. Očakávanie príchodu Pána Ježiša patrí k podstate kresťanskej viery a úzko súvisí s nespokojnosťou so svetom. Lebo, načo by sme hovorili o nejakej spáse, záchrane či vykúpení, načo by sme sa modlili k Bohu, aby nás vyslobodil od zlého, ak by bolo všetko v poriadku?! Možno predpokladať, že väčšina ľudí si nemyslí, že všetko je v poriadku, ale predsa nerobia s tým, čo je v neporiadku, temer nič, alebo ak niečo robia, tak len v chápaní, ktoré označujem za súkromné a moralistické. To je to jednoduché chápanie, že sa máme v niečom polepšiť, ale pritom sa zabúda, že v naozaj veľkých problémoch a hriechoch každému polepšeniu predchádza zmena v zmýšľaní, vo viere a v túžbach. Takáto zmena však nenastane len tak, ale rodí sa zo stretnutia s niekým, kto vstúpi do nášho života ako príťažlivá a motivujúca sila.

Minulú nedeľu som spomenul, že kresťania 1. storočia n. l. si na rozdiel od iných náboženstiev nezakladali na lepších pravidlách, ani na lepšej morálke, ani na lepších rituáloch či učení, ale na Ježišovi ako na príťažlivej, oslovujúcej, milovania a nasledovania hodnej autorite. Takú autoritu si nepredstavujme ako nejakého múdreho človeka, ktorého si berieme za vzor alebo ktorého myšlienky si opakujeme. Ježišova autorita má podobu milujúcej a milovania hodnej osoby, na ktorú sa tešíme, ktorej ideme v ústrety, a nevieme sa dočkať chvíle, keď sa opäť stretneme. Naše „učenie“ od takejto autority prebieha tak ako medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi. Jednoducho preto, že si rozumejú, že sa obdivujú, cenia jeden druhého, tešia sa na seba, tak sa aj menia a vzájomne obohacujú.

Tešenie sa na Ježiša, očakávanie jeho príchodu, patrilo v tomto význame (a má patriť) k podstate našej viery. Ježiš nie je pre nás vzor, ktorý ideme opakovať. Milujúcu osobu neimitujeme! S milujúcou osobou spolupracujeme a niečo spolu tvoríme. To, čo máme spolu s Ježišom tvoriť, je Božie kráľovstvo, nový svet, nová spoločnosť, ktorá sa nemyslí len politicky, ako keď sa po voľbách zmení vláda. Táto nová spoločnosť začína v nás, tak ako podľa dnešného príbehu z evanjelia začala v Zachejovi. Správnejšie – začala u Ježiša, ktorý sa stal pre Zacheja príťažlivou, motivujúcou autoritou, ktorá mu tak vstúpila do života, že viac nemohol pokračovať po starom. Všimnime si, že Zachej sa nielen polepšil, on sa tešil, pozval hostí, urobil hostinu a rozdával! Také výsledky prináša kresťanské obrátenie a skutočné pokánie. Prináša zmenu do osobného života a táto zmena má aj jasné spoločenské dôsledky.

Takto treba chápať aj Božie kráľovstvo a očakávaný príchod Ježiša ako Pána a Krista. Listy apoštola Pavla Solúnčanom sú prvé texty Nového zákona, staršie ako evanjeliá. Listy apoštol napísal na prelome rokov 50 a 51. Pavol bol len krátky čas medzi ľuďmi v Solúne a napriek tej krátkosti času tam vznikla životaschopná cirkevná obec. Z jeho listov cítime, čo bolo pre tých ľudí dôležité: Cez apoštola sa stretli s Ježišom ako vzkrieseným Pánom, stretli sa osobne a duchovne a súčasne ho chceli stretnúť aj spoločensky a reálne. Apoštol odobril túto túžbu, ale zároveň brzdil naivné predstavy, že Ježiš čaká akoby za rohom a už zajtra príde. Nie, Ježišov príchod sa nateraz neudeje tak, že nastane koniec nám známeho sveta. Ježišov príchod sa udeje tak, že my, jeho veriaci, duchovne i reálne odmietneme zlo a budeme odporovať všetkému, čo vo svete spôsobuje utrpenie ľuďom a Božej prírode.

Keď sa o to pokúsime, keď začneme ako Ježiš s Bohom naozaj spolupracovať, vtedy zároveň vyvrátime výčitku, že Boh je voči utrpeniu ľahostajný a našim dejinám, našim konkrétnym životným príbehom, dáme ich pravý zmysel.