Homília - 1.11.2013

Začiatkom mesiaca novembra sa stalo typickým, že sa „chodí na hroby“. Mne sa toto vyjadrenie nepáči; opisuje súčasný trend, keď mnohí ľudia idú na cintoríny, upratujú a čistia okolo hrobov, chvíľu postoja, popozerajú, či majú hroby pekné, a idú domov. Hroby našich blízkych udržujme v poriadku, ale svoje myšlienky nenechávajme pri hroboch.

Všimnime si, čomu sú prvé novembrové dni naozaj zasvätené. Zasvätené sú svätosti a vernosti. Preto naša cirkev o prvom novembri hovorí, že je to sviatok všetkých svätých, a o druhom novembri, že je to deň spomienky na všetkých verných zosnulých. Svätosť a vernosť, o ktorých je po tieto dni reč, nie je svätosť výberová, patrí všetkým ľuďom dobrej vôle. Možno robíme v našej cirkvi chybu, keď priveľmi dávame do popredia tú výberovú svätosť, teda ľudí, ktorí boli po dlhom úradnom procese vyhlásení za svätých, a zabúdame pritom na ľudí, ktorí boli za svätých vyhlásení samotným Ježišom.

Keď chceme vedieť, kto bol za svätého vyhlásený Ježišom, treba sa pozrieť do evanjelia. V Matúšovom evanjeliu, v 5. kapitole, čítame, že Ježiš označil za blahoslavených alebo svätých takých ľudí, ktorí boli chudobní v duchu, ktorí boli plačúci a utrápení, tiež tichých a hladných po spravodlivosti, tiež milosrdných a ľudí čistého srdca, podobne ľudí, ktorí sú tvorcami pokoja, a tiež prenasledovaných pre spravodlivosť. Keď sa nad týmito označeniami zamyslíme, uvedomíme si, že Ježiš nepokladá za svätých ľudí, o ktorých sa dá povedať, že boli jednoducho dobrí alebo výnimoční. Zaiste, nechať sa prenasledovať pre spravodlivosť alebo byť tvorcom pokoja, je aj čosi výnimočné, zároveň je to však aj čosi normálne. Ježiš pri označení ľudí za blahoslavených nám vlastne hovorí, že základom svätosti je túžba po určitých postojoch, ktoré si nedáme vziať, ktorým nedovolíme, aby v nás vyhasli. Tieto postoje lepšie pochopíme, keď si predstavíme ich opak. Akoby to bolo, keby Ježiš povedal, že svätí nie sú chudobní v duchu, ale plní seba? Alebo keby povedal, že svätí nie sú milosrdní, ale nemilosrdní? Že nie sú tvorcami pokoja, ale nepokoja? Všimnime si, Ježiš nerozmýšľa ako my: Tamtí majú chyby a hriechy, tak sú hriešni. Alebo ich nemajú, tak sú svätí... Ježiš nehovoril moralisticky, ale vymenoval túžby či motivácie, ktoré – keď ich človek má, keď sa im otvorí – tak ho ponesú.

Akým túžbam sa otvárame, aké motivácie nás nesú? Máme vôbec také túžby, také motivácie, ktoré nám dávajú povestné krídla, ktoré nás priam nesú? Nedávno som čítal nové formulácie blahoslavenstiev, nové označenia svätosti. Keď si ich povieme, azda lepšie pochopíme, na čo Ježiš myslel a k čomu nás povoláva:

Blahoslavení všetci, ktorí sa nad sebou môžu smiať, lebo budú braní vážne a nebo majú blízko. Blahoslavení všetci, ktorí vedia odlíšiť horu od krtinca, lebo si ušetria mnoho zlosti a sklamania. Blahoslavení všetci, ktorí vedia vypnúť bez toho, aby sa za to potrebovali ospravedlňovať, lebo budú vyžarovať pohodu a pokoj. Blahoslavení všetci, ktorí môžu počúvať a mlčať, lebo sa naučia mnoho nového. Blahoslavení všetci, ktorí sú vnímaví na potreby druhých, lebo darujú veľa radosti. Blahoslavení všetci, ktorí majú úsmev na tvári, lebo budú ako slniečko po daždi. Blahoslavení všetci, ktorí inakosť iných láskavo sprevádzajú, lebo darujú kúsok pokoja. Blahoslavení všetci, ktorí prv myslia ako konajú, a prv sa modlia a stíšia, ako myslia, lebo si ušetria kopu hlúpostí. Blahoslavení všetci, ktorí vedia zniesť neprávosť kvôli väčšej Božej spravodlivosti, lebo sú veľmi blízko duchu evanjelia. Blahoslavení všetci, ktorí do svojho života presadzujú Ježišovu reč na hore, lebo vyžarujú svetlo, dobrotu a radosť.

Páčia sa nám tieto „nové“ označenia svätosti? Vedeli by sme doložiť aj ďalšie? Využime tieto prvé novembrové dni práve na to, aby sme v životoch našich blízkych, živých i zosnulých, i vo svojom vlastnom živote, objavovali a aktualizovali podobné postoje a skúsenosti. Cez ne nájdeme to najlepšie a najkrajšie v našom živote.