Homília - 20.10.2013

Pri takých príležitostiach, ako je krst alebo sobáš, pýtame sa slávnostne ľudí, ktorí dávajú krstiť svoje dieťa alebo sa chcú zosobášiť, čo si želajú. Kňaz sa pýta jednoducho: Chcete svoje dieťa vychovávať vo viere v Boha a v láske k nemu? Alebo sa pýta novomanželov: Chcete žiť v úcte a láske po celý svoj život? Ľudia odpovedajú tiež jednoducho: Áno, chceme. Čo je však za našou odpoveďou, že chceme svoje deti vychovávať vo viere alebo že sa chceme ľúbiť po celý život? Aké predstavy spájame s našimi sľubmi? Možno predpokladať, že tieto predstavy nie sú príliš konkrétne, skôr sú hmlisté a nejasné. Nie pre nedostatok dobrej vôle, ale viac preto, že jednoducho až život ukáže, čo znamená žiť ako kresťan, milovať ako kresťan, ľúbiť svoju ženu po celý život a pod.

Život ukáže... Tým myslíme určité skúsenosti. Ale pozor! Prečo ľudia často z tých istých skúseností robia celkom odlišné uzávery? Dá sa povedať, že preto, lebo nepoužívajú rovnaký kľúč. Udalosti nášho života sú totiž ako zašifrovaný text alebo ako tajnička, ktorú treba rozlúštiť. Ak však nepoužijeme správny kľúč, ak do prázdnych miest v tajničke nevložíme správne slová, nerozlúštime ju. Podľa dnešného úryvku z 2. listu apoštola Pavla Timotejovi sa môže zdať, že tým kľúčom je Sv. Písmo. O ňom apoštol píše, že Timotej ho pozná od detstva a že toto Písmo ho môže urobiť múdrym, aby sa zachránil skrze vieru v Krista Ježiša. Opäť si tu však treba dať pozor. Nie je písmo ako písmo. Apoštol preto hovorí, že to zachraňujúce Písmo je Bohom vnuknuté. V niektorých prekladoch z gréčtiny sa táto veta prekladá, že „celé Písmo Sv. dýcha Božím Duchom“.

Boží Duch je dosť ťažko uchopiteľný. Kde je a čo vlastne je..? Znalci latinčiny by povedali, že je to „spiritus movens“, teda to, čo dáva niečo do pohybu. Apoštol naznačil, že Duch Boží je to, čo nás dalo do pohybu tak, že vieme učiť, dávať dobré rady, tiež odporovať a kritizovať, seba a iných usmerňovať a zároveň vytvárať spolužitie. Inak povedané, v našom živote to funguje tak, že ak sa v ňom máme vyznať, ak máme dosiahnuť svoje ciele, ak máme dodržať svoje sľuby (aj tie pri krste a sobáši), potrebujeme používať správny šifrovací kľúč, ktorým nie je ani pre kresťana jednoducho Písmo Sv. ako text, ale Duch Boží za tým textom, vlastne ani nie za textom, ale za udalosťami, o ktorých je v tom texte reč. Naše hľadanie toho správneho kľúča na život, naša túžba objaviť, čo mnou hýbe, a tiež túžba skúmať, či je to dobrý duch, čo mnou hýbe – to je už vlastne viera. Ako sme si povedali minulú nedeľu, v tejto viere nie sme sami, aj preto je to viera, lebo sa v nej nezaoberáme len sami sebou, ale skúmame, kto ma oslovuje, kto mnou hýbe. Nikdy to nie sú len iní ľudia a okolnosti.

Lepšie porozumieme slovám apoštola Timotejovi, keď si pozrieme celý text v 3. kapitole – prečo mu apoštol pripomína, aby sa držal Sv. Písma, aby vytrval v tom, čo sa naučil. Apoštol tam totiž spomína, čo všetko vidí ako zlé a pomýlené okolo seba, v spoločnosti, aj medzi kresťanmi. A o Timotejovi potom píše, že on apoštola dôsledne nasledoval – jeho učenie i správanie, vieru, trpezlivosť, lásku i utrpenia. Po svojich skúsenostiach apoštol povie aj to, že veriacemu človeku je normálne byť prenasledovaný. Naopak, zlí ľudia a podvodníci budú ďalej zvádzať a budú zvádzaní. A ďalší si budú vymýšľať mytológie, bájky, rozprávky namiesto hľadania pravdy. Takže na pozadí týchto dramatických skúseností apoštol pripomína: Drž sa Písma, drž sa toho, čo si sa naučil!

To, čo sme sa naučili, to sú potom tie naše skúsenosti, ktoré by sme si mali chrániť. Ale nie hocijaké skúsenosti. Len tie sú hodné ochrany, ktoré pomáhajú byť múdrym, ktoré dvíhajú, nie ťahajú dolu, ktoré pomáhajú zostať vďačným, ale aj kritickým, zároveň schopným spolupráce, a zvlášť ktoré pomáhajú aj trpieť pre dobrú vec. Máme takéto skúsenosti, držíme sa toho, čo nás dvíha, čo nás robí vďačnými i kritickými, schopnými spolupracovať i trpieť pre správnu vec?

Mal som ostatný týždeň bohatý na rôzne stretnutia s priateľmi a známymi, s ktorými som sa dlho nevidel. Uvedomil som si, že je milé spomínať na to, kde sme boli spolu na výlete, ako sme si kedysi zahrali futbal, na čom sme sa nasmiali alebo kde bolo dobré víno a jedlo, a tak podobne, ale všetko by to bolo o ničom, ak by sme nemohli spomínať na to, ako sme sa sporili o pohľad na život, náboženstvo, cirkev, politiku i seba, ak by sme nemohli spomínať na to, ako sme sa mnohokrát povzbudili v rozpoznávaní toho, čo nami hýbe, čo nás drží, čo nám vlieva chuť do života. Aj teraz, keď sme už starší a všeličím poznačení. Lebo len takéto spomienky nám umožňujú, aby sa rozohnali hmly okolo nás a naše predstavy a túžby dostali konkrétnu podobu.