Homília - 4.8.2013

V súčasnom kresťanstve sa môžeme stretnúť s dvomi extrémami. Niekto je taký kresťan (katolík), že sa nazdáva, že má byť úplne inakší ako jeho prostredie. Ľudí zo svojho prostredia pokladá za hriešnych, on sa cíti byť spravodlivý. Áno, kresťan má byť iný ako nekresťanskí ľudia. Ale v čom a ako iný? Opačný extrém je častejší. Človek je kresťan, ale je to viac menej formálne; to, čím žije, je odvodené viac z momentálnych spoločenských nálad ako z kresťanskej viery. To je druhý extrém, ak sa pokladám za kresťana, ale prakticky to pre mňa nič neznamená.

Spojenie morálky a viery zdôrazňoval aj apoštol Pavol. On však nechápal morálne správanie len ako zachovávanie určitých prikázaní, ale ako dôsledok viery a krstu. Podľa apoštola sviatosť krstu zakladá nový morálny život. V 3. kap. Listu Kolosanom hovorí o krste ako o pochovaní a vzkriesení s Kristom. Tak ako je smrť koncom jednej podoby života, je aj krst koncom jedného typu života a začiatkom nového. Z čoho táto zmena pramení, nemusí byť hneď viditeľné, ale viditeľné je ovocie tohto nového prežívania. Zmenu v živote kresťana prirovnáva apoštol výmene šiat, na rozdiel od šiat však táto zmena sa nedeje len na povrchu, ale spočíva vo vyzlečení starého a oblečení nového človeka.

Ako sa dá vyzliecť zo starého a obliecť si nového človeka? To, čo sme a za čo sa pokladáme, vnímame najskôr cez svoje telo a našu vonkajšiu podobu. Táto podoba sa mení, pri každodennom pohľade do zrkadla si však zmenu temer neuvedomujeme. Proces starnutia však zjavne nie je tá zmena, na ktorú myslel apoštol. Nás ako človeka určuje aj naša psychika, ľudovo povedané povaha. V tejto oblasti sa treba snažiť o rovnováhu a zdravie, ale veľké zmeny nie sú možné. Takže ani na zmeny v našej psychike apoštol nemyslel. Keď v Liste Kolosanom písal o oblečení si nového človeka, napísal, že kresťan sa obnovuje, aby nadobudol poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Je to pripomienka slov o stvorení človeka v knihe Genezis: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) Apoštol Pavol chce povedať, že Ježiš Kristus je skutočný človek podľa Božej vôle, a tým je zároveň aj obrazom Božím. Byť na obraz Boží je zároveň cieľ, ku ktorému má smerovať každý človek. Podarí sa nám to, ak spoznáme Krista, ak vďaka nemu pochováme starého človeka a takpovediac si oblečieme nového – teda vedome sa začneme stávať človekom na obraz Boží. Ako sa takéto niečo môže udiať? Nedeje sa to biologicky ani psychicky, ale mysticky. Tým sa myslí, že človek objaví niečo, čomu sa zasvätí, čo si zamiluje, čo uverí, čomu sa oddá, odovzdá. Ak to urobí, zmení ho to. To, čomu sa oddáme, môže byť dobré i zlé. Preto je na nás, aby sme si posúdili, čomu alebo komu sa oddáme. Niekedy aj o osobných vzťahoch musíme povedať, že sú také, že daný človek v tom vzťahu stratí hlavu. Je očarený, fascinovaný, ale tak, že je to nešťastie. Naopak, pekný vzťah sa spozná podľa toho, že v ňom nestratíš hlavu, ale získaš väčšiu, teda rozum, a rozšíri sa ti aj srdce, si schopnejší väčšej a krajšej lásky. Vtedy ide o správnu mystiku.

Spomínam si na jedného muža, ktorý za mnou prišiel dohodnúť sobáš. Snažil som sa mu povedať, čo sa od neho ako manžela v kresťanskom chápaní očakáva, a on mi povedal: „Viem, o čom hovoríte. Viete, ja som nežil dobre, striedal som ženy a využíval som ich. Ale potom som poznal túto ženu, ktorú si chcem vziať za manželku. Ona ma celkom zmenila. Vďaka nej som skončil so starým životom, stal som pokojnejším a obetavejším človekom...“ Niekto môže pochybovať o takejto zmene, môže povedať, že si to ten človek len namýšľa, že sa zmenil. Iste, keď si to poviem len ja sám, môžem si niečo len nahovárať. Keď však zmenu na mne vidia aj iní, a po dlhší čas, tak o sebaklam asi nepôjde. Tu vidíme význam viery prežívanej v cirkvi. V cirkvi sa naše skúsenosti spoločne získavajú i preverujú. Preto aj apoštol Pavol mohol povedať: mystika je vnútorná záležitosť, ale jej ovocie je viditeľné. To, že ako kresťan si už nezakladáš na tom, že si Grék alebo Žid, že ti už nezáleží na obriezke ani neobriezke, že ti je jedno, či tvoji rodičia boli barbari alebo Skýti z Ázie alebo otroci alebo rímski občania so všetkými právami, to viditeľné je a je to aj potvrdenie tvojej zmeny. Radikálnej zmeny. Staré zomrelo a ty si novým človekom, pre ktorého je všetko a vo všetkých Kristus.

Kto takto žije, nehýbe sa v extrémoch. Je kresťanom, ale neodcudzil sa od ostatných ľudí. Naopak, vie si ich uctiť aj s ich predstavami a zvyklosťami. Inak povedané, odmieta hriech, ale tak ako Ježiš je priateľom hriešnikov. Nakoniec, v živote nevyhráva ľahostajnosť ani posudzovanie, ale chápavá láska.