Homília - 29.6.2013

V čítaní zo Skutkov apoštolov sme počuli, ako apoštol Peter zhodnotil svoju skúsenosť, že bol vyslobodený z Herodesovho väzenia: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vytrhol ma z Herodesovej ruky a zo všetkého, čo očakával židovský ľud.“ Na prvé počutie ide o rozprávanie, ktorému moderný človek príliš neverí. Do väzenia príde anjel, zobudí Petra a vyvedie ho na slobodu. Nápadné je, ako s Petrom anjel jedná. Dáva mu jasné príkazy a Peter ako vo sne ho nasleduje.

Udalosť je zvláštna, ale v ľudskej skúsenosti určite nie ojedinelá. Na dnešný sviatok apoštolov nám táto udalosť pripomína, že Boh nás vedie rôznym spôsobom. Nevedie nás priamo, žeby sme Boha mohli jasne vidieť v udalostiach nášho života, ale nepriamo – Biblia v Starom i Novom zákone povie, že cez anjela. Meno anjel označuje práve to nepriame Božie pôsobenie, ktoré je často v pozadí nášho konania. Môže označovať nejakú osobu, ktorá nám pomohla, nejaký nápad alebo inšpiráciu (múzu), môže označovať človeka alebo dokonca zviera, ktoré ti je na danú chvíľu anjelom, ktoré ťa na niečo upozorní  a vyvedie z nebezpečenstva. Príznačné je, že v takýchto situáciách je človek vlastne bezmocný, nerozhoduje sa jasne rozumovo sám, ale je „vedený“. Ide ako vo sne.

Toto označenie, že vo sne, nemá byť označením niečoho, čo by sa malo podceňovať. Sen pripomína to, čo je v nás hlbšie, čo tvorí pozadie nášho konania. Iste, môže to byť aj nesprávna túžba, ktorá niekoho priam zožiera, alebo môže ísť o niečo zdedené po predkoch, ale môže to byť aj povolanie – volanie Božie. Toto volanie je na chvíľu mocnejšie ako čokoľvek iné, potom sa stratí podobne, ako zmizol anjel Petrovi, keď ho vyviedol z väzenia. Z našej strany je však dôležité, aby sme následne svoju skúsenosť správne zhodnotili. Počuli sme, že Peter si to zhodnotil tak, že Pán ho to vyslobodil, že Boh mu dal novú šancu, a že nepriatelia politickí (Herodes) a náboženskí (konzervatívni židia) nie sú niekto, na ktorých má brať Peter ohľad alebo komu sa má v strachu prispôsobovať. Udalosť zázračného vyslobodenia – ako vo sne – nie je teda priamo jasná, potrebuje z našej strany následné zhodnotenie a porozumenie. Potrebné je to aj preto, že veľmi podobné môžu byť udalosti, kde tiež konáme ako vo sne, ale pritom nejde o žiadne Božie pôsobenie, ale naopak o posadnutosť zlým. Tak to býva, keď človeka slepo zožiera nejaká túžba (po úspechu, kariére, peniazoch, po druhom človeku). Známe je, že napr. Adolf Hitler viackrát priam zázračne unikol atentátu. Nikto normálny si to však nevysvetľuje tak, že Boh ho uchránil cez svojho anjela. Samotná udalosť, že sa niečo zvláštne prihodilo, nám teda ešte veľa nenapovie. Hodnotu získava až v súvislosti s odpoveďami na otázky: čo chcem, na čom mi záleží, čomu verím, čo chcem nasledovať? Pritom sa všetky tieto otázky zodpovedajú podľa odpovedi na jednu ešte základnejšiu otázku: komu alebo čomu chceme slúžiť? Klasicky by sa povedalo: Bohu alebo diablovi? A ešte presnejšie: akému Bohu? Tieto otázky sú veľmi dôležité, veď aj fanatici a podivíni, ktorí hľadajú sami seba, si namýšľajú, že slúžia Bohu.

Peter a Pavol v určitej chvíli svojho života poznali, že chcú slúžiť Bohu, a to Bohu, ako im ho zjavil Ježiš. Bohu, ktorý nás nevyslobodzuje z nešťastia, aby sme žili sami pre seba, ale aby sme premieňali svet na Boží svet, Božie kráľovstvo. Preto si všímali, ako ich Boh vedie v živote, ako sa im zjavuje. Zázračné chvíľky záchrany pritom brali len ako prostriedok k tomu, aby ešte rozhodnejšie nasledovali Božie volanie, a to až po svoju mučenícku smrť v Ríme, ktorá sa mala stať počas prenasledovania kresťanov za cisára Neróna roku 67 n. l. O terajšom pápežovi Františkovi som čítal, že roku 1957, keď mal 21 rokov, prekonal ťažkú operáciu pľúc, pri ktorej mu išlo o život. V tom čase študoval na vysokej škole chémiu. Podnes si pamätá na 21. septembra roku 1957. Plánoval sa v ten deň zabaviť s priateľmi a zaoberal sa myšlienkou, že požiada svoju priateľku o ruku. Ale namiesto toho, aby šiel za priateľmi, motal sa okolo kostola vo svojej mestskej štvrti. V kostole stretol kňaza, ktorého nikdy predtým nevidel a toho požiadal o spoveď. Spomenul mu aj chorobu, ktorú prekonal. Kňaz mu povedal, že tiež trpí na vážnu chorobu – leukémiu. V ten deň sa Jorge Bergoglio rozhodol, že sa stane kňazom. Neskôr svoju skúsenosť vyjadril slovami: „Keď hľadáš Boha, je to Boh, ktorý ťa prvý nájde.“

Takéto a podobné chvíle, keď sme akoby vo sne niekam vedení, sa občas vyskytnú v našom živote. Dôležité je, ako im následne porozumieme, ako ich vyhodnotíme. Pred 8 rokmi mal kardinál Bergoglio v konkláve odmietnuť, aby ho volili za pápeža. Tento rok súhlasil. Ani Bohom nie sme vedení mechanicky. Ale vedení sme. Na nás vždy zostáva, ako ho počúvame a nasledujeme.