Homília - 16.6.2013

Pokiaľ sa mi dá, udržiavam kontakty s učiteľmi a študentmi teológie vo Viedni. Koncom tohto týždňa sme mali dve stretnutia, na ktorých sa referovalo o tom, kto, čo robí, na čom pracuje, čo píše... Na tieto stretnutia chodia ľudia z celej strednej Európy, mnohí sú odo mňa mladší aj o 30 rokov. Ak pochádzajú z bývalých komunistických krajín, zisťujeme, že všetci máme podobné skúsenosti. Jeden mladý muž, Chorvát z Bosny a Hercegoviny, prišiel teológiu študovať do Viedne; píše odbornú prácu o vzťahu občianskej spoločnosti a cirkvi. V jeho vlasti si navzájom konkurujú tri náboženstvá: katolícke kresťanstvo, pravoslávne kresťanstvo a islam. Zväčša sa neznášajú. Namiesto toho, aby prispeli k porozumeniu medzi ľuďmi, ľudí rozdeľujú. Ten mladý muž mi povedal: Všímaš si, ako naša cirkev bola nielen prenasledovaná komunistami, ale ako veľa aj od nich prevzala? Často sa správame ako oni, podobne cenzurujeme, utajujeme, bojíme sa sveta, bojujeme o moc... Povedal som mu, že áno, že si to uvedomujem a že napr. poľský kňaz a filozof Józef Tischner začiatkom 90. rokov 20. stor. hovorieval, že cirkev, ktorá vyhrala súťaž o ľudskosť nad komunistami (oni tvrdili, že ponúkajú novú čistú ľudskosť), sa odrazu zľakla slobodného sveta, ktorý vybojovala. Akoby nevedela žiť vo svete, ktorý nie je presne regulovaný ako dopravné križovatky.

Apoštola Pavla nesmierne trápila podobná skúsenosť. Čítame o tom aj v Liste Galaťanom. Nič mu nebolo protivnejšie, ako prekrútenie evanjelia, ktoré spôsobili niektorí misionári, čo prišli do Galácie po Pavlovi. Vzali ľuďom radosť z viery a uväznili ich v strachu. Nahovorili im, že musia dodržiavať všetky predpisy židovského náboženského zákona, inak nebudú spasení a Boh že ich potrestá. Pavol na to reagoval, že nik z nás nie je spravodlivý preto, že zachoval všetky zákony, ale spravodlivými sa stávame vierou v Ježiša Krista. Táto viera spôsobuje, že človek už nežije sebe a zo seba, ale žije v ňom Kristus.

Čo tým Pavol myslel? Hovorili sme si minulú nedeľu o zjavení. O takom, ktoré nie je citové a súkromné, ale dlhodobé, rozumné a overiteľné. Pavol mal zjavenie vzkrieseného Ježiša raz pri Damasku. Vieme o tej udalosti priamo od neho a z knihy Skutky apoštolov. Už asi ale nevieme, že k tej udalosti pri Damasku patrilo ďalších asi 10-12 rokov, keď Pavol žil v ústraní, nikam nechodil a nechválil sa so svojím zjavením. Až prišli po neho kresťania z Antiochie a pozvali ho medzi seba. Aj tých dlhých 10 rokov patrilo k tomu zjaveniu – všetka tá neistota, pýtanie sa, pochybnosti, hľadanie, samota a spracovanie udalosti v sebe. Až potom mohol Pavol povedať: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. Nežijem už ja; moje myslenie a konanie nevymedzuje už zákon (náboženské predpisy), vedomie o tom, čo treba zachovávať, ale ma určuje, motivuje, ba oduševňuje viera. Viera, ktorá je aj láskou. Nie mojou, z mojej zásluhy, ale láska Boha cez Ježiša. On mi dal najavo – mne, ktorý som prenasledoval Ježišových ľudí – že ma miluje a že na ničom inom nezáleží, ako na tom, ako túto lásku prijmem, ako na ňu odpoviem.

Vzťah k Ježišovi vyplnil v Pavlovi, v jeho rozume a srdci, prázdne miesto po zákone až tak, že začal napodobňovať Krista. Čo znamená napodobňovať alebo nasledovať Krista pre nás? Počuli sme dnes veľmi zaujímavé rozprávanie z evanjelia. Ježiš bol na obede či večeri v dome istého nábožného človeka, farizeja. Počuli sme, ako tam za Ježišom prišla istá žena (evanjelium fajnovo povie, že hriešnica; my by sme fajnovo povedali „ľahká žena“). Vieme si to vôbec predstaviť? Sedím ako farár v reštaurácii (v Rolande alebo Heliose) s rodinou, ktorá ma pozvala, lebo ich deti boli na prvom sv. prijímaní. A príde tam žena, známa v Dev. N. Vsi tým, že je každý deň v krčme alebo je prostitútka (alebo oboje) a sadne si ku mne a bozkáva ma... Ježiš nad takouto ženou povedal: „Mnohé hriechy má odpustené, lebo veľmi miluje.“ Keď Pavol povedal, že nežije už on, ale žije v ňom Kristus, chcel povedať, že prijal Ježišovo správanie za svoje, že tomu verí. Verí tomu, že uctiť si ľudí, aj tých hriešnych, a dať im najavo, že ich máme radi, vzbudzuje lásku, ktorá vedie k odpusteniu hriechov a zmene človeka. Nie pripomínanie zákonov mení človeka, ale skúsenosť pochopenia, úcty a lásky.

Pred pár dňami na jednom stretnutí povedal pápež František veľmi zaujímavé slová: „Nemajte strach riskovať, keď pôjdete v ústrety chudobným, ako aj novým iniciatívam a aktivitám. A keď vám príde list z Kongregácie pre náuku viery, kde sa bude tvrdiť, že ste povedali takú alebo onakú vec, neobávajte sa. Vysvetlite, čo musíte vysvetliť, ale choďte dopredu, otvárajte dvere a robte niečo tam, kam vás volá život. Mám radšej cirkev, ktorá robí chyby, keď niečo robí, ako cirkev, ktorá ochorie, lebo zostala pred ľuďmi uzavretá...“ Môžeme sa radiť, čo znamená robiť alebo nerobiť chyby, ale jasné by nám malo byť jedno: Buďme ľuďmi, ktorí sú otvorení, ktorí nežijú pre seba, ale žije v nich Kristus.